Tento týždeň Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) zverejnil finálnu verziu svojej poslednej správy o stave globálneho klimatického systému a jeho dlhodobých zmenách.
Text sa v zásade nelíši od už publikovanej predbežnej verzie, ktorá uzrela svetlo svetla v septembri minulého roka. Hlavným odkazom tohto rozsiahleho materiálu, ktorý si veľká časť svetovej populácie celkom určite nikdy neprečíta je to, že v súčasnosti môžeme už s takmer matematickou istotou potvrdiť jednu nanajvýš dôležitú skutočnosť – od polovice 20. storočia sa planéta Zem otepľuje bezprecedentne rýchlo, a to hlavne v dôsledku ľudských aktivít. Na tomto mieste už myslím netreba zdĺhavo rozpisovať, ktoré aktivity máme konkrétne na mysli.
Obr. 1: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2100
podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)
Ďalším, nemenej dôležitým odkazom svetovej klimatologickej komunity je predpoklad, že ak ľudstvo neobmedzí rozsah, v akom dnes využíva ropu, uhlie a zemný plyn, teda „substancie“, ktoré sú hlavným motorom rozvoja modernej civilizácie, trend otepľovania bude veľmi pravdepodobne pokračovať minimálne do konca tohto storočia. Rozsah toho, čo možno na konci 21. storočia očakávať je podľa IPCC v prípade globálnej teploty pomerne veľký. Berúc do úvahy priemer zhruba dvadsiatich globálnych modelov a štyroch emisných scenárov (RCP2.6-8.5), teplota sa môže v porovnaní s obdobím 1986-2005 zvýšiť o 0,3 až 4,8 °C (Obr. 1). Pre tých z vás, ktorým sa tento potenciálny nárast zdá byť zanedbateľný, len na okraj pripomínam, že teplotný rozdiel medzi najchladnejšou fázou poslednej ľadovej doby (pred 20 tisíc rokmi) a súčasnou, relatívne teplou a stabilnou medziľadovou dobou je „len“ 5 °C.
Treba však na druhú stranu poukázať aj na skutočnosť, že novšie výskumy počítajú s dokonca ešte rýchlejším tempom otepľovania než IPCC. Jedna z posledných štúdií (Sherwood et al. 2014) publikovaná začiatkom tohto roku odhaduje, že planéta sa do konca storočia môže otepliť o minimálne 4 °C, a to hlavne v dôsledku silnejšej pozitívnej väzby zo strany oblačnosti. Na stránke Skeptical Science je možné nájsť video, v ktorom prof. Steve Sherwood vysvetľuje, prečo vyššia globálna teplota môže viesť z menšiemu množstvu oblačnosti nad tropickými oceánmi a tým aj rýchlejšiemu otepľovaniu planéty.
Obr. 2: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2300
podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch, resp. troch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)
Okrem odhadov vývoja globálnej teploty do roku 2100 však najnovšia správa IPCC prináša aj dlhodobejšie prognózy, a to až do roku 2300 (Obr. 2). Čo nám tieto scenáre hovoria, a sú vôbec reálne? Pokiaľ by vývoj spotreby fosílnych palív a vývoj atmosférickej koncentrácie CO2 kopíroval najpesimistickejší scenár RCP8.5 (do roku 2100 – približne 1000 ppm, do roku 2200 – približne 1800-2000 ppm; emisie CO2 v prípade tohto scenára výrazne poklesnú až po roku 2150), globálna teplota sa môže už do roku 2200 zvýšiť o 7 °C, pričom ale pevniny na severnej pologuli sa oteplia ešte výraznejšie, a to až o 10 °C (Obr. 3).
Scenár RCP6.0 počíta s približne polovičným oteplením v porovnaní s pesimistickým RCP8.5. Oteplenie takéhoto rozsahu si dnes sotva kto dokáže so všetkými dôsledkami predstaviť. Ak by predsa len globálna teplota dosiahla o necelé dve storočia úroveň približne 25 °C (dnes približne 14,5 °C), teplotnými podmienkami by sme sa vrátili o viac ako 45 miliónov rokov späť do minulosti, teda do obdobia veľmi teplého eocénu. Je ale tento scenár vôbec reálny?
Obr. 3: Projekcie regionálnej zmeny teploty podľa vybraných emisných scenárov pre tri časové horizonty:
2046-2065, 2081-2100 a 2180-2200 (Zdroj: AR5 IPCC)
Pesimistickejšie emisné scenáre RCP6.0, resp. RCP8.5 počítajú totižto s tým, že priemysel a doprava budú chrliť CO2 a ďalšie skleníkové plyny do atmosféry kontinuálne a v čoraz väčšej miere minimálne do roku 2060, resp. 2150. Emisie CO2 by sa tak mali podľa RCP6.0 zastaviť kdesi na úrovni 15 Gt C/rok, a podľa RCP8.5 na hodnote minimálne 27 Gt C/rok (dnes je to približne 9-10 Gt C).
Podľa všetkého ale uvedené scenáre nepočítajú s tým, že naša spoločnosť bude v čoraz väčšej miere vystavená náporu extrémneho počasia, ktoré zanecháva v našej komplexnej spoločnosti čoraz väčšie „trhliny“. Ako sa každopádne uvádza aj v správe IPCC, v prípade mnohých typov extrémneho počasia, je pravdepodobné alebo dokonca veľmi pravdepodobné, že ich frekvencia, ako aj výraznosť bude s rastúcou teplotou planéty narastať. Stále väčšie škody na priemyselných zariadeniach, v dopravných systémoch, ale aj v urbanizovaných oblastiach spôsobených extrémnym počasím môže časom viesť k spomaleniu ekonomiky (produkcie tovarov a energie, ako aj ich spotreby), čoho dôsledkom bude nevyhnutný pokles celkových emisií skleníkových plynov z antropogénnych zdrojov (s podobným scenárom sme sa stretli už v rokoch 2008-2009, kedy globálne emisie v dôsledku ekonomickej krízy poklesli medziročne o viac ako 1 %). Pokles by to bol síce vítaný, no išlo by o výsledok úpadku a deštrukcie modernej civilizácie a jej hospodárstva, ktorej tempo môžu nakoniec urýchliť aj sociálne nepokoje ako priamy následok drahých a nedostupných potravín, veľkých sociálnych nerovností či nedostatku zdrojov, hlavne vody.
Tomuto problému sa v krátkom článku venuje aj Anders Levermann z Inštitútu pre výskum dôsledkov klimatickej zmeny v nemeckom Postupime. Ako uvádza vo svojom článku, mnohé z nedávnych veľmi extrémnych udalostí, ako napríklad povodne v Thajsku v roku 2011, zasiahli ekonomiku niektorých štátov zvlášť citlivo (napr. produkciu pevných diskov v Japonsku v roku 2011). Už nehovoriac o tom, že najmä dlhodobo sa zvýrazňujúce prejavy nedostatku zrážok a rastúceho sucha (južná Európa, juhozápad USA, Austrália, Čína, atď.) začínajú oslabovať pozíciu globálnych producentov potravín a ohrozujú tak potravinovú bezpečnosť sveta (rast svetových cien potravín v posledných rokoch je jedným z alarmujúcich prejavov tohto vývoja).
Obr. 4: Rozsah devastácie po vyčíňaní super-tajfúnu Haiyan v meste Tacloban vo filipínskej provincii Leyte
bol nesmierny (silové účinky vetra boli ekvivalentné tornádu sily minimálne EF 3
Foto: Getty/Malacanang Photo Bureau)
Aj napriek tomu, že dlhodobé prognózy výskytu a výraznosti extrémov počasia sú stále ovplyvnené značnými neistotami, je dnes už takmer isté, že s významne extrémnejším počasím budeme musieť počítať aj v budúcnosti. A nie len to. Naša schopnosť adaptovať sa na budúce klimatické podmienky bude veľmi závisieť najmä od toho, ako úspešne budeme schopní „vzdorovať“ extrémom, a vysporiadať sa ich následkami. Ako uvádza aj samotný Anders Levermann, spočiatku bude možné škody, aj napriek vysokým nákladom, odstraňovať, no postupom času dôjde dych aj tým najvýkonnejším ekonomikám sveta. Extrémne počasie celkom určite v budúcnosti preverí limity našej adaptácie na klimatickú zmenu.
Autor: Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR). Článok bol uverejnený 2. 2. 2014 aj na portáli ClimateMap a vyšiel v rámci projektu Od nadspotreby k solidarite: posilňovanie pôsobnosti občanov v prospech zodpovednosti Európy za globálnu udržateľnosť, ktorý spolufinancuje Európska Komisia prostredníctvom programu EuropeAid a partnerské organizácie.