Americká NASA zverejnila 25. októbra na svojej stránke nevšedný záber z družice DSCOVR, vzdialenej 1,5 milióna kilometrov od Zeme (štyrikrát ďalej ako náš Mesiac). Na snímke, ktorá pokrýva oblasť Indického oceánu a okolitých pevnín, si bystrý pozorovateľ určite všimne aj niečo iné, ako len nápadné bielu oblačnosť či dohneda sfarbený piesok arabskej púšte Rub' al Khali (Obr. 1). Tým niečím je hmlistý závoj žltkastého dymu, rozprestierajúci sa od Papui Novej Guinei až po západnú Sumatra v celkovej dĺžke viac ako 5 000 kilometrov.
Obr. 1: (vľavo hore) Záber na Zem zo vzdialenosti 1,5 mil. km (družica DSCOVR NASA);
(vpravo hore a dole) detail dymových vlečiek nadostrovmi Sumatra a Kalimantan pohľadom
družice Terra, červenými bodmi sú označené hlavné ohniská tohtoročných požiarov
(Zdroj:NASA a NASA)
Jeho zdrojom sú, podobne ako po iné roky, umelo zakladané lesné požiare, ktoré ľuďom umožňujú rýchlo a lacno sa zbavovať vegetácie a pripraviť pôdu pre plantáže olejovej palmy či „preglejkového“ dreva akácií. Tento rok je však situácia v niektorých oblastiach Sumatry a Kalimantanu (Bornea) doslova katastrofálna, a to aj v dôsledku sucha, ktoré do juhovýchodnej Ázie prinieslo silné El Niño. Dodnes požiare zničili viac 1,7 mil. hektárov lesných a iných porastov a do atmosféry uvoľnili viac ako miliardu ton oxidu uhličitého. Postihnutých je viac ako 40 miliónov ľudí (Obr. 2).
Obr. 2: Horizontálna dohľadnosť sa v niektorých oblastiach Kalimantanu a Sumatry znížila v dôsledku požiarov na
menej ako 100 metrov, ľudia trpia dýchacími ťažkosťami a viac ako 500 000 z nich už muselo vyhľadať zdravotnú
pomoc; situácia však začína byť kritická aj v Singapure (Zdroj)
Indonézska vláda síce už roky sľubuje, že zásadne obmedzí rýchle tempo odlesňovania či ilegálne praktiky farmárov, no zdá sa, že situácia z rokov 1997 a 1998, kedy len v Indonézii kvôli požiarom a znečisteniu ovzdušia predčasne zomrelo viac ako 10 000 ľudí (v celej JV Ázii ďalších 100 000), sa bude nielenže opakovať, ale môže byť v tomto roku aj ďaleko horšia.
Umelo zakladané ohne nie sú v Indonézii ničím novým. Drobní farmári sa už po celé desaťročia týmto spôsobom zbavujú vegetácie zo svojich polí, prípadne ich takto rozširujú na úkor tropického pralesa. Problémy nastávajú v momente, keď sa od horiacej vegetácie, zvlášť v suchých rokoch, chytí aj pôda bohatá na rašelinu (vysušovaniu rašelinísk pritom napomáhajú aj odvodňovacie systémy kanálov, Obr. 3). Pochybnosti o tom, že ide skôr o zámer ako nešťastnú náhodu, sú v mnohých prípadoch namieste. Rašelina je totižto pre poľnohospodárske účely príliš kyslá. Jedným z riešení je práve spaľovanie a hnojenie popolom, ktoré pôdne pH účinne zvyšuje. Treba mať však na zreteli, že v rašelinových pôdach Kalimantanu a Sumatry je uložených niekoľko miliárd ton organického uhlíka, ktorý sa následným spaľovaním uvoľňuje do atmosféry v podobe oxidu uhličitého a niekedy aj metánu (pozri video: Video zachytáva "kontrolované" spaľovanie vegetácie a rašeliny v oblasti západného Kalimantanu v septembri 2015; Zdroj).
Obr. 3: Požiar rašelinísk v oblasti mesta Palembang na južnej Sumatre dňa 3. októbra 2015 (Zdroj)
Možno sa trochu pozastavujete nad tým, prečo sa nejaký klimatológ zaoberá práve touto témou. No pravda je taká, že kritická situácia v Indonézii súvisí s klimatickou zmenou viac, ako je na prvý pohľad zrejmé. Požiare v Indonézii totiž nie sú zlou správou len pre miestnych obyvateľov, ktorí už teraz počítajú ekonomické straty kvôli výpadku produkcie palmového oleja či akútnej zdravotníckej starostlivosti, ktorú muselo doteraz vyhľadať minimálna 500 000 ľudí [už teraz odhady hovoria o 14 mld. USD, čo je ďaleko viac ako v roku 1998]. Okrem nevyčísliteľných škôd v prírodných spoločenstvách, je to opäť raz veľmi zlá správa aj pre globálnu klímu.
Obr. 4: Vývoj denných emisií oxidu uhličitého z lesných požiarov v Indonézii od začiatku augusta 2015;
čierna čiara predstavuje priemer dennej produkcie oxidu uhličitého v USA (Zdroj: Global Fire Emissions
Databaze a CAIT, podľa World Resources Institute)
Na indonézskych ostrovoch v skutočnosti nehoria len lesy či vegetácia, ale aj to, čo leží bezprostredne pod nimi – pôda bohatá na rašelinu, a teda aj organický uhlík. Od polovice septembra, kedy sa požiare rozhoreli na viac ako 50 000 lokalitách [dnes už takmer 120 000], jeIndonézia väčším producentom oxidu uhličitého ako USA (dennej aj viac ako 60 mil. ton CO2; Obr. 4). V októbri sa situácia zhoršila dokonca až natoľko, že len v priebehu posledných troch týždňov požiare dopravili do atmosféry viac uhlíka ako dokáže vyprodukovať nemecká ekonomika za jediný rok. Uznáte určite aj sami, že podobné čísla nie sú vôbec povzbudivé, najmä ak uvážime, že o necelý mesiac sa politickí delegáti z celého sveta stretnú na ďalšom klimatickom summite v Paríži (COP21), aby dohodli spôsob, ako zásadnejšie zredukovať aj tento druh emisií uhlíka. Na čom sa ale vlastne krajiny chcú v Paríži dohodnúť, keď jeden z troch najväčších producentov CO2 na svete stále rýchlejšie odlesňuje svoje územie a kvôli rastúcemu dopytu po palmovom oleji očividne nehodlá s týmito praktikami prestať ani v blízkej budúcnosti [aj napriek vyhláseniam indonézskeho prezidenta Joka Widodo]?
Ročné emisie oxidu uhličitého Indonézie, aj keď ide len o odhady, sú už dnes ohromujúce. Spaľovaním fosílnych palív Indonézia produkuje ročne približne 600 miliónov ton oxidu uhličitého, no z odlesňovania a spaľovania rašeliny pochádza ďalších aspoň 2 miliardy ton(!). Tým sa Indonézia dlhodobo radí na tretie miesto svetových producentov CO2, hneď za Čínu a USA. A je viac ako pravdepodobné, že tieto čísla v budúcnosti ešte porastú, najmä ak si uvedomíme, že len v tomto roku môže prispieť ďalšími viac ako 10 miliardami ton CO2 (Zdroj: Nature). To je celá jedna štvrtina ľuďmi vypúšťaných emisií uhlíka!
Z vyššie uvedeného je celkom jasné, že pre stabilitu klimatických podmienok na Zemi je nevyhnutné, aby na organický uhlík bohaté substráty, ako rašelina či permafrost, ostali doslova nedotknuté a pod zemou (Obr. 5). Skutočnosť je ale taká, že sa deje pravý opak, a ľudia tomu významne napomáhajú.
Obr. 5: Priemerná hustota koncentrácie pôdneho organického uhlíka na Zemi v tonách na hektár,
v oblasti južného Kalimantanu a Sumatry dosahuje hodnoty viac ako 200 ton/hektár (Zdroj)
Profit z predaja palmového oleja je pre miestne komunity až príliš lákavý nato, aby sa ho jednoducho vzdali. Až 40 % ročnej produkcie tejto komodity pochádza od lokálne orientovanej malovýroby, a to znamená, že nejde len o problém veľkých korporácií. Problémom je aj to, že ak by sme aj chceli produkty obsahujúce palmový olej bojkotovať, nie je to až také jednoduché.Palmový olej je substancia nachádzajú sa dnes už v takmer každom výrobku, od kozmetiky až po potraviny, ktoré máme denne na stole (tuky, chipsy, cereálie, čokoláda, atď.). Ak aj napriek tomu nebudeme ochotní zmeniť svoje „nákupné“ návyky a viac si nebudeme všímať, čo kupujeme, nemôžeme očakávať, že obyvatelia Indonézie nechajú svoje pralesy nedotknuté len preto, že ich hodlajú zachovať pre budúce generácie.
Zdroje
Earth Observatory
http://earthobservatory.nasa.gov/IOTD/view.php?id=86681
http://earthobservatory.nasa.gov/NaturalHazards/view.php?id=86847
How Indonesia's fires became one of the world's biggest climate disasters
http://www.vox.com/2015/10/30/9645448/indonesia-fires-peat-palm-oil
NASA warns of worst ever forest fires, environmental disaster, as smoke blankets six countries
http://1url.cz/r82C
Indonesia's peat fires have released more greenhouse gases than Germany does in an entire year
http://mashable.com/2015/10/16/indonesia-peat-fires-carbon-bomb/#O.8hNlyzB5qw
The amount of carbon released from peat and forest fires in Indonesia during 1997
http://www.nature.com/nature/journal/v420/n6911/full/nature01131.html
Trends in global CO2 emission (Report 2014)
http://edgar.jrc.ec.europa.eu/news_docs/jrc-2014-trends-in-global-co2-emissions-2014-report-93171.pdf
Autor: Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR). Článok bol uverejnený 2. 11. 2015 aj na portáli Concerned Climatologist a vyšiel v rámci projektu Od nadspotreby k solidarite: posilňovanie pôsobnosti občanov v prospech zodpovednosti Európy za globálnu udržateľnosť, ktorý spolufinancuje Európska Komisia prostredníctvom programu EuropeAid a partnerské organizácie.