Pre samosprávy, ktoré vsadili na inteligentnú energetiku

Podľa Priateľov Zeme obstáť v destabilizovanej klíme sa dá iba vtedy, keď sa nebude obchádzať pravda. Parížska dohoda neprináša dostatočné opatrenia, iba dlho vyjednávané sľuby. Planéta je na tej istej ceste ku katastrofe, ako pred otvorením parížskych rokovaní – smeruje ku globálnemu otepleniu o 3 stupne oproti ére pred priemyselnou revolúciou. To bude mať pre svet fatálne dôsledky.

Výsledok klimatického summitu predstavuje kompromis v záujme veľkých korporácií a pohodlný priestor pre historicky najväčších znečisťovateľov s najväčšou zodpovednosťou za súčasný stav a vývoj klímy. Rozvinuté krajiny sa vyhli historickej zodpovednosti a preniesli bremeno na rozvojové krajiny. Dohoda naštrbila zásady ustanovené UNFCCC, najmä princíp zodpovednosti, spravodlivosti a schopnosti.

Federácia Priateľov Zeme hodnotí Parížsku dohodu na základe tzv. Ľudového testu o klíme (hlavné požiadavky sociálnych hnutí globálneho Juhu najviac ohrozené zmenou klímy a medzinárodných mimovládnych organizácií presadzujúcich spravodlivosť, rozvoj, právo na prácu a ochranu prostredia). Vo všetkých bodoch testu Dohoda zlyhala:

  1. Prijať okamžité, naliehavé a radikálne opatrenia na zníženie emisií zabezpečujúce zastavenie globálneho otepľovania na hranici 2 alebo 1,5 stupňov, čo zodpovedá záverom vedy a princípu rovnosti. NESPLNENÉ
  2. Zabezpečiť primeranú podporu transformácie z pohľadu financií, technológií a tvorby kapacít pre tých, čo to nutne potrebujú. NESPLNENÉ
  3. Priniesť spravodlivosť postihnutým ľuďom, vrátane vhodných foriem podpory pre adaptáciu na zmenu klímy a kompenzácie takých strát a škôd, ktoré presahujú schopnosť ľudí adaptovať sa. NESPLNENÉ
  4. Orientácia na také opatrenia vo fáze transformácie na bezuhlíkovú ekonomiku, ktoré zabezpečia, že využívanie obnoviteľných zdrojov energie a zvyšovanie efektivity budú uprednostnené pred falošnými riešeniami, akými sú geoinžinierstvo a obchodovanie s uhlíkom. NESPLNENÉ

 

K bodu 1:

Dohoda nezakotvuje nikomu žiadnu povinnosť udržať globálne otepľovanie pod hranicou 1,5 stupňa. Spomína iba potrebu "pokračovať v úsilí" na dosiahnutie tohto cieľa. Ďalej sa text zmieňuje iba o celkovej nulovej "klimatickej neutralite" do konca storočia, ale nestanovuje žiadny celkový maximálny limit pre emisie.

Dohoda nestanovuje žiadne spravodlivé, vedecky podložené záväzné ciele pre rozvinuté krajiny, iba formálny prehľad prísľubov redukcie emisií jednotlivých krajín (INDCs). To spolu s chabými ustanoveniami o finančnej pomoci na transformáciu energetiky v rozvojových krajinách (pozri nižšie) znamená, že cieľ udržať zvýšenie globálnej teploty na úrovni 2 alebo 1,5 stupňa nie je oveľa viac než jalovou frázou. Odhadovaný reálny efekt existujúcich záväzkov predstavuje oteplenie najmenej o 2,7 stupňa, pravdepodobne však viac ako o 3 stupne. To je jasne v rozpore s tým, čo klimatická veda považuje za prijateľné.

Dohovor oslabuje význam princípu rovnosti a princípu "spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti a schopnosti" (‘Common But Differentiated Responsibilities and Capabilities’ - CBDRC). V terminológii došlo k významovému posunu, keď namiesto krajín pôsobiacich "v súlade s" týmito princípmi sa hovorí o ich aktivitách, ktoré tieto princípy "odrážajú".

V dohode nie sú žiadne ciele pre obdobie pred rokom 2020 zamerané na zmiernenie klimatickej zmeny (mitigácia), ani žiadny plán na zvýšenie úsilia do roku 2020.


K bodu 2:

Jedinou právne záväznou povinnosťou pre rozvinuté krajiny, ktorá sa týka financií, je, že musia informovať o všetkých finančných prostriedkoch, ktoré poskytnú. Podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) okrem 670 miliárd dolárov, ktoré sú každoročne až do roku 2020 potrebné na zníženie emisií, zraniteľné krajiny budú každý rok potrebovať ďalších asi 150 miliárd dolárov na adaptačné opatrenia na ich ochranu pred najhoršími účinkami klimatickej zmeny.

Cieľ mobilizovať od roku 2020 každý rok 100 miliárd dolárov - na zmierňovanie klimatickej zmeny a prispôsobenie sa jej účinkom – sa presunul z Dohovoru na "rozhodnutie COP", čo je oslabenie pôvodného zámeru. Rozvinuté krajiny teraz už iba "predpokladajú pokračovať" v podpore na tejto úrovni do roku 2025. Proces, výsledkom ktorého by malo byť stanovenie cieľa mobilizovať minimálne 100 miliárd dolárov ročne do roku 2025, sa uskutoční niekedy pred rokom 2025. To znamená, že okrem procesu sa nedohodli žiadne konkrétne záväzky.

Aj keď Parížska dohoda jasne deklaruje, že bohaté krajiny by mali tieto peniaze poskytnúť, nezaručuje ich výšku ani to, ako to majú urobiť. Dohoda tak necháva otvorené dvere nielen pre zapojenie súkromných financií, ale rozširuje aj kruh darcov rozvojovým krajinám. Povaha ani účel týchto financií nie sú jasné: pojmy ako "nové", "dodatočné", "primerané" a "predvídateľné" sa do znenia dohody nedostali, aby umožnili nasmerovať financovanie rozvoja a boja proti chudobe v rozvojových krajinách aj do politík v oblasti klímy a do opatrení na zníženie emisií. Rozvinuté krajiny ostali v polohe poskytovateľov "pomoci" rozvojovým krajinám v oblasti zmierňovania klimatickej zmeny (mitigácie). Lenže ich úloha by nemala byť vnímaná v rovine poskytovateľa "pomoci". Bohaté krajiny by mali na seba vziať svoj spravodlivý podiel na celosvetovom úsilí tak, že poskytnú finančné prostriedky rozvojovým krajinám na dosiahnutie skutočnej transformácie energetiky.


K bodu 3:

Parížska dohoda síce deklaruje, že počas nasledujúcich piatich rokov je treba poskytnúť viac prostriedkov pre komunity na adaptáciu voči zmene klímy, ale neobsahuje žiadne konkrétne kroky ani neurčuje sumy, vďaka ktorým by sa táto potreba mohla naplniť.

Dohoda zakotvuje dôležitú tému "strát a škôd", ale jej znenie výslovne vylučuje odškodnenie a zodpovednosť. Pritom cena, ktorú budú musieť zaplatiť zraniteľné krajiny, bude vysoká.

Neexistuje žiadne konkrétne riešenie, ktoré by sa dalo uplatniť pre klimatických utečencov, ani žiadne konkrétne financie na riešenie nenapraviteľných škôd. Bez nich budú najviac ohrozené krajiny ponechané samé na seba. To je krok späť. V preambule dohody (ale nie v jej znení) sa spomína iba „tranzit" pre pracovníkov. Aj to svedčí o tom, že opäť ide skôr o prázdne slová než jednoznačný záväzok. Ľudské práva sú v podstate z dohody vyňaté.


K bodu 4:

Dlhodobý klimatický cieľ - uhlíková neutralita roku 2100 - prakticky znamená, že ak sa uplatnia geo-inžinierske a iné škodlivé trhovo orientované alebo technicko-technologické riešenia bez preukázaného efektu, môžu emisie pokračovať aj po tomto termíne. A dvere sú otvorené pre trhy využívajúce klimatickú krízu, a to bez akýchkoľvek obmedzení. Je to bezplatná priepustka z väzenia pre historicky najväčších znečisťovateľov. V prípade REDD+ to povedie k tomu, že vyspelé krajiny budú podporovať škodlivé plantáže v rozvojových krajinách namiesto toho, aby doma znižovali emisie zo spaľovania fosílnych palív.

Vôbec sa nespomína urýchlený prechod k obnoviteľným zdrojom a energetickej účinnosti, ani ukončenie využívania fosílnych palív v blízkej budúcnosti. Dohoda nespomína ani efektívne a spravodlivé riešenia, ako sú rešpektovanie územných práv pôvodných lesných národov, podpora čistej a demokratickej energetiky alebo zabezpečenie potravinovej sebestačnosti pre komunity a drobných poľnohospodárov, hoci práve takéto riešenia viažu uhlík bezpečne v podzemí, v rastlinách a v pôde.

 

V Paríži sme boli svedkami presadenia stratégie USA a už dohodnutých prvkov z kodanskej dohody vrátane cieľa 2 stupňov, záväzkov zdola nahor, nezáväzného charakteru príspevkov, posunu od dôsledného uznávania princípov UNFCCC k „pružnejšiemu“ prístupu, ktorý zahŕňa všetky krajiny, a rozšírenia režimu sledovania väčšiny celosvetových emisií namiesto toho, aby sa pozornosť sústredila najmä na emisie krajín, ktorí spôsobili krízu klímy.

Je treba vyvíjať na vlády tlak, aby vágne deklarácie tejto "historickej dohody" začali napĺňať konkrétnymi činmi. Dôležité je, aby začali okamžite realizovať vlastné záväzky redukcie emisií a finančnej podpory. EÚ musí prestať využívať fosílne palivá a musí presmerovať všetky energetické investície do citlivého využívania obnoviteľných zdrojov energie a na zvyšovanie energetickej účinnosti.

 


Z podkladov Friends of the Earth-International spracovala Michaela Farkašovská. Článok bol pripravený v rámci projektu Od nadspotreby k solidarite: posilňovanie pôsobnosti občanov v prospech zodpovednosti Európy za globálnu udržateľnosť, ktorý finančne podporila Európska Únia prostredníctvom programu EuropeAid.

 

 
 

energoplan3