Pre samosprávy, ktoré vsadili na inteligentnú energetiku

Sebestačnosť

 

Žijeme vo svete množiacich sa ekonomických a finančných kríz a prehlbujúcich sa nerovností medzi ľuďmi aj regiónmi. Expandujúca konzumná spoločnosť nenávratne vyčerpáva prírodné zdroje a rastie koncentrácia moci v rukách čoraz vplyvnejších skupín, ktoré z týchto negatívnych trendov profitujú. Ekonomická stabilita jednotlivcov, rodín, komunít, obcí a regiónov klesá. A rastie ich závislosť od globálnej ekonomiky, ktorej podstatu nevedia a za súčasných podmienok ani nemôžu účinne ovplyvniť.

Obce a regióny sa snažia vymaniť z existujúcich finančných problémov a ekonomického zaostávania rôznymi spôsobmi: rozpredávajú zbytky vlastných zdrojov (napr. pôdy, lesov, prevádzok, budov), postupne privatizovali infraštruktúru a služby (napr. vodárenské služby, verejnú dopravu, odpadové hospodárstvo a energetiku) a živelne realizujú projekty, ktoré nie sú prioritné a často nemajú veľký význam pre budúcnosť ich regiónu iba preto, že nejaké ministerstvo vydalo výzvu na predkladanie projektov. Z takýchto projektov obyčajne priamo alebo nepriamo dotujú cudzích investorov, ktorí hľadajú všetky dostupné cesty, ako sa čo najľahšie a najrýchlejšie dostať k ziskom. A pre región sú takéto projekty v konečnom dôsledku viac záťažou ako prínosom. Napríklad preto, že vytiahnu z verejných pokladní zvyšky rezerv.

Rastúca spotreba energie v systéme s veľmi centralizovanou a monopolizovanou energetikou zároveň znamená rast dovozu energie a palív. Ekonomický dôsledok je jasný: z regiónov uniká kapitál a sú čoraz nestabilnejšie. Dovoz energie a palív (rovnako ako dovoz všeobecne) totiž pôsobí ako účinná drenáž zdrojov z regiónov. Práve v čase, kedy by sa jeho využitie regiónom najviac zišlo.

Okrídlená fráza „inej cesty niet“, za ktorú sa doterajšia prax neoprávnene skrýva, neobstojí. Šancu má iba zásadná zmena uvažovania o energetike a ekonomike, a to na všetkých úrovniach. Čím skôr dôjde k obratu smerom k posilňovaniu energetickej autonómie regiónov, tým rýchlejšie sa regióny začnú ekonomicky stabilizovať.

V ideálnom prípade to znamená, že samosprávy a regióny budú schopné vyrobiť toľko tepla, elektriny a palív, koľko spotrebujú. Dovoz palív a energie bude teda pre ne otázkou možnosti, nie existenčnej nutnosti. Energetika nesmie pôsobiť ako drenáž miestnych peňazí z regiónu, ale musí sa stať  zdrojom príjmov a práce pre región. To sa ale nedá dosiahnuť rýchlo ani živelne, ale iba postupne a dobrým plánovaním.

 

Energetická sebestačnosť regiónov v praxi znamená úplne zrušenie všetkej zbytočnej spotreby energie na miestnej úrovni. Ostávajúcu potrebu, ktorú už nie je možné obmedziť, je treba techologicky, technicky a logisticky vyladiť tak, aby bola opodstatnená, efektívna a pokiaľ možno aby nerástla. A miestnu energetickú potrebu je potrebné pokryť miestnymi obnoviteľnými zdrojmi, dôsledne rešpektujúc princípy udržateľnosti. 

Pochopiteľne, energetickú sebestačnosť nie je možné dosiahnuť bez citlivého a efektívneho využívania lokálnych ľudských, vedomostných, finančných, technických a kapitálových zdrojov, ani bez vysokej miery lokalizácie miestnej ekonomiky (t.j. bez orientácie väčšiny hospodárskych činností na uspokojovanie lokálnych potrieb, obmedzovania dovozu potravín, výrobkov a služieb, bez rozvoja domácich pracovných príležitostí a diverzifikácie lokálnych ekonomických aktivít).

To ale neznamená nič iné, ako to, že energetika sa musí stať významnou a stabilnou lokálnou politickou prioritou.

 

 
 

energoplan3