Pre samosprávy, ktoré vsadili na inteligentnú energetiku

Deštruktívne zdroje

 

Ropa
Uhlie
Zemný plyn
Jadro
Veľké priehrady
„Energetické zhodnocovanie“ (spaľovanie) odpadov
Priemyselné agropalivá a biomasa

 

Ropa

Každý deň ľudstvo spotrebuje vyše 80 miliónov barelov ropy. Väčšina z nej sa použije na výrobu palív ako benzín, diesel, letecký benzín, petrolej a skvapalnený ropný plyn.

Zásoby ropy nie sú vo svete rozmiestnené rovnomerne. Jej najväčšie ložiská sú vo Venezuele, Saudskej Arábii, Kanade, Iráne a Iraku. Ropa je hlavný zdroj emisií kysličníka uhličitého, pričom palivá na báze ropy tvoria až 36 percent emisií CO2 zo spaľovania palív v roku 2010.

Ropný biznis – vrátane ťažby, spracovania, dopravy a spotreby ropy a bojov medzi rôznymi organizáciami a štátmi o kontrolu nad týmito procesmi – je príčinou celej plejády vážnych environmentálnych, sociálnych, ekonomických, politických a kultúrnych problémov a konfliktov.

Už spálenie súčasných známych zásob ropy by stačilo na spontánnu destabilizáciu globálneho klimatického systému. Ropný a plynový priemysel však aj tak investuje každý rok vyše 150 miliárd amerických dolárov do vyhľadávania nových ložísk ropy. Táto toxická a mimoriadne znečisťujúca látka však poškodzuje ekosystémy aj spoločnosť aj inak:

  • Ťažba ropy si často vyžaduje seizmické explózie a odlesňovanie veľkých území.
  • Ťažba ropy produkuje toxické bahno, znečisťuje vodu a často ju sprevádza spaľovanie prítomného zemného plynu, ktorý sa priemyslu neoplatí využívať. Spaľovanie plynu spôsobuje rakovinu, astmu, chronickú bronchitídu, poruchy krvného systému a ďalšie choroby.
  • Spracovanie ropy vytvára ďalšie chemické, tepelné a hlukové znečistenie a poškodzuje zdravie a bezpečnosť pracovníkov rafinérií a okolitých komunít a ekosystémov.
  • Preprava ropy predstavuje rastúce a významné riziko ropných únikov z ropovodov a tankerov.
  • Spaľovanie ropy znečisťuje ovzdušie a je príčinou zdravotných problémov, najmä v mestách, kde sa znečistenie koncentruje.

Medzi ropným biznisom, porušovaním ľudských práv, korupciou a ozbrojenými konfliktami existuje jasná súvislosť. Obchod s ropou často ústí do masívneho zneužívania ľudských práv, vrátane vyvlastňovania a násilného presídľovania ľudí, represií, mučenia a vrážd. Kontrola nad ropnými zdrojmi bola a v niektorých oblastiach stále je rozhodujúcim faktorom vzniku konfliktov. Potvrdzujú to boje v delte Nigeru, v Sudáne, Kolumbii, Líbyi aj Kazachstane. Americká invázia do Iraku bola iba jednou z mnohých počas desaťročí vojenských intervencií USA a skrytých operácií v regiónoch bohatých na ropu, najmä v Perzskom zálive. Nedávna štúdia zverejnila odhad, podľa ktorého „obrana“ ropných dodávok do USA pohltila počas uplynulých 30 rokov až 7,3 miliardy dolárov daňových poplatníkov.

Ropné zdroje – so vzácnymi výnimkami – nie sú žiadnou garanciou silnej a zdravej ekonomiky. Pravidlom je skôr presný opak. Štúdia nezávislých inštitúcií z roku 2005 potvrdila súvislosť medzi produkciou ropy a jej exportom a rastúcim zadlžovaním krajín. To svedčí o tom, že zatiaľ čo rast vývozu ropy zvyšuje schopnosť rozvojových krajín splácať ich dlhy, vo všeobecnosti zároveň súvisí aj s rastom celkového objemu ich dlhov.

Vyčerpávanie známych a ľahko dostupných ložísk ropy, technologický rozvoj ropného priemyslu a verejné subvencie ženú ropné spoločnosti k hľadaniu nových nekonvenčných, mimoriadne rizikových a ešte deštruktívnejších zdrojov. K takým patria ropné piesky v Kanade a na Madagaskare, hĺbková ťažba v Mexickom zálive, v oceáne pozdĺž brazílskeho pobrežia alebo ťažba v odľahlých a veľmi zraniteľných oblastiach Arktídy.

Ťažba ropných pieskov v kanadskej Alberte zdevastovala milióny hektárov územia domorodých národov, zničila donedávna nedotknuté severské lesy, znečistila rieky a jazerá, otrávila pitnú vodu, poľnohospodársku pôdu, rastliny a živočíchy a zničila živobytie komunitám, ktoré tisícročia žili v harmónii s ekosystémami.

V súčasnosti sa množia pokusy rozšíriť ťažbu nekonvenčnej ropy na celom svete, vrátane mimoriadne zraniteľných ekosystémov na Madagaskare, v Mozambiku a v povodí rieky Orinoco vo Venezuele. Aby sa zvýšila výťažnosť ropy, ropné spoločnosti používajú stále viac toxickejších, deštruktívnejších a veľmi rizikových techník. Patrí k nim aj injektovanie pary, plynu a rôznych chemikálií do ropných studní.

Ďalšie informácie o deštruktívnych vplyvoch ropy nájdete na stránkach www.priceofoil.org.


Uhlie

Vedec Jim Hansen z výskumnej inštitúcie NASA charakterizoval uhlie ako „najväčšiu hrozbu pre podnebie.“ Uhlie obsahuje viac uhlíka ako iné fosílne palivá (ropa a plyn) a jeho spaľovanie uvoľňuje do atmosféry väčšie množstvo oxidu uhličitého. Uhlie preto prispieva k zmene klímy viac než ktorýkoľvek iný zdroj energie. Spaľovanie uhlia je najväčším zdrojom emisií oxidu uhličitého vo svete. V roku 2012 predstavovalo až 43 percent emisií CO2 zo spaľovania. Ale pretože je neraz najlacnejším fosílnym palivom na svetovom trhu s energiou, v mnohých krajinách sa stal dominantným zdrojom na výrobu elektriny. Takmer 40 percent svetovej produkcie elektriny pochádza z uhlia. V niektorých krajinách – napríklad v Poľsku, Južnej Afrike a Austrálii – je to dokonca viac ako 80 percent.

Každý prvok procesu získavania energia z uhlia predstavuje problém pre komunity, pracovníkov aj životné prostredie. Tisíce ľudí zomiera každý rok pri banských nešťastiach, najmä v krajinách so slabými zdravotnými a bezpečnostnými pracovnými normami. Ťažba uhlia je veľmi často príčinou vysídľovania komunít, často násilného a s malou alebo žiadnou kompenzáciou alebo podporou na zabezpečenie alternatívnych spôsobov obživy. V krajinách globálneho Juhu sú drobní poľnohospodári a domorodé obyvateľstvo odkázané na ich tradičné prírodné prostredie a jeho strata pre nich často znamená stratu živobytie a obživy. Vysídlenci sa tak často ocitnú pod hranicou chudoby a sú nútení sťahovať za prácou do miest, kde neraz skončia v slumoch bez prístupu k základným službám. Pripravovaný uholný banský projekt Phulbari v Bangladéši počíta s akvizíciou 6000 hektárov úrodnej poľnohospodárskej pôdy a podľa projektovej dokumentácie a nezávislých správ si vyžiada relokáciu 50 tisíc až 220 tisíc ľudí. V Mozambiku brazílska spoločnosť Vale vysídlila obce z viac ako 22 tisíc hektárov kvôli povrchovým uhoľných baniam, pričom ako „kompenzáciu“ poskytla ľuďom menej než 1540 hektárov neúrodnej kamenistej pôdy.

Environmentálne vplyvy závisia od typu ťažby uhlia. Obzvlášť deštruktívna je povrchová ťažba a ťažba, ktorá si vyžaduje odstránenie vrcholových častí pohorí. Ťažba môže porušiť režim podzemných aj povrchových vôd, poľnohospodárske pozemky aj lesy, môže byť zdrojom nadmerného hluku, prachu a jemných látok znečisťujúcich ovzdušie v okolí baní a poddolované územia sa často prepadávajú. Ťažba uhlia je zdrojom obrovských množstiev sutiny, ktoré treba premiestniť s využitím ťažkej techniky. Môže spôsobiť rozsiahlu kontamináciu zdrojov pitnej vody ťažkými kovmi, straty biodiverzity a zvýšiť riziko záplav.

Napriek úlohe, ktorú uhlia zohráva pri destabilizácii klímy, vlády štátov na celom svete podporujú rozvoj uhoľného priemyslu a výstavbu nových uhoľných elektrární. Takéto investície blokujú podporu opatrení na znižovanie spotreby energie a využívanie obnoviteľných zdrojov energie. Vytvárajú závislosť krajín od deštruktívnej fosílnej energetickej infraštruktúry, zvyšujú riziko nekontrolovateľných zmien klímy a komplikujú transformáciu globálnej energetiky. V súčasnosti je po celom svete v procese príprav asi 1200 nových uhoľných elektrární, 76 percent z nich v Číne a Indii, ktoré sa stávajú hostiteľmi špinavého a energeticky náročného priemyslu západu vytláčaného z priemyselne vyspelých krajín prísnejšou legislatívou na ochranu prostredia. Očakáva sa, že globálne emisie uhlíka zo spaľovania uhlia do roku 2030 vzrastú o 60 percent.


Zemný plyn

Aj zásoby zemného plynu – ďalšieho druhu fosílneho paliva – nie vo svete sú rozptýlené rovnomerne. V súčasnosti väčšinu plynu na výrobu energie tvorí zemný plyn. Zemný plyn je plynná zmes s prevahou metánu, ktorá voľne prúdi hlboko v skalnom podzemí. V posledných rokoch rastie ťažba tzv. nekonvenčného plynu, a to najmä metánu v pobrežných uhoľných slojoch a bridlicového plynu. Tradičná ťažba konvenčného zemného plynu si vyžaduje len vŕtanie studne. K ťažbe nekonvenčných foriem plynu (bridlicového plynu alebo metánu uholných slojov) je ale potrebná kontroverzná technológia, ktorá sa označuje ako hydraulické štiepenie alebo „frakovanie“. Frakovanie je čerpanie miliónov litrov vody zmiešanej s toxickými chemikáliami pod často extrémne vysokým tlakom, ktorý umožňuje plynu voľnejšie prúdiť. Asi polovica použitej vody sa vracia späť na povrch a je treba ju čistiť. Druhá polovica vody ostáva v podloží, kde jej prúdenie už nie je možné ovládať a ohrozuje zdroje podzemnej vody, ktoré zásobujú komunity, ekosystémy a poľnohospodárstvo.

Ťažba nekonvenčného plynu rástla doteraz najmä v USA. Bola podporovaná najmä s cieľom predbehnúť v objeme ťažby plynu Rusko a v nasledujúcich 10 rokoch urobiť z USA najväčšieho svetového producenta plynu. Väčšina svetových zásob metánu uholných slojov sa nachádza v Kanade, Rusku, Číne, USA a Austrálii. Bridlicový plyn hľadajú aj Argentína, Južná Afrika, Tunisko, Čína a mnohé krajiny v Európe.

Aj keď spaľovanie zemného plynu produkuje podstatne menej emisií ako spaľovanie uhlia alebo ropy, vzhľadom na jeho obrovskú svetovú spotrebu predstavuje veľký problém pre klimatický systém. Výrobe 1 MWh elektriny vyrobenej zo zemného plynu v USA zodpovedá priemerne 514,828 kg oxidu uhličitého (asi polovica oproti výrobe elektriny z uhlia s elektrinou). Spaľovanie zemného plynu tvorilo 20,4 % celkových emisií C02 v roku 2010.

Z pohľadu uhlíkovej stopy sa energetické spoločnosti sa snažia účelovo vykresliť „nekonvenčný plyn“ ako alternatívu zemného plynu, čo nie je pravda. Ťažba nekonvenčného plynu je energeticky oveľa náročnejšia ako klasická ťažba zemného plynu s pridaným rizikom úniku metánu (veľmi „agresívny“ skleníkový plyn). Veľmi konzervatívny odhad uhlíkovej stopy životného cyklu nekonvenčného plynu (scenár s označením „Zlatý vek plynu“ od Medzinárodnej agentúry pre energiu pre globálne emisie pri oteplení o 3,5 stupňa Celzia) a výskum z USA ukazujú, že plyn získaný frakovaním môže mať dokonca celkovú uhlíkovú stopu väčšiu ako uhlie. Tak ako projekty na efektívnejšie využívanie uhlia a využívanie jadrovej energie, aj investície do ťažby nekonvenčného plynu iba rozptyľujú finančné zdroje, ktoré sú tak potrebné na využívanie obnoviteľných zdrojov energie a na znižovanie energetickej závislosti.

Okrem klimatických vplyvov rastúcej závislosti od plynu ako zdroja energie je ťažba plynu zdrojom vážnych environmentálnych a sociálnych konfliktoch po celom svete. Výstavba plynovodov a infraštruktúry na mnohých miestach zaberá pôdu a ohrozuje vodné zdroje a biodiverzitu. Významné riziká znečistenia vody a ovzdušia predstavuje frakovanie a ťažba metánu uholných slojov. Ťažba bridlicového plynu vždy vyžaduje frakovanie, zatiaľ čo ťažba metánu uholných slojov túto technológiu nepotrebuje - aspoň nie v prvých rokoch prevádzky, aj keď kvôli klesajúcemu toku plynu sa frakovanie používa na zvýšenie produktivity aj tam. Ale bez ohľadu na to, či je alebo nie je potrebné frakovanie, predstavuje ťažba metánu uholných slojov vážne škody na životnom prostredí. Používané chemikálie môžu byť rovnako toxické, a existujú aj tie isté riziká ich únikov a kontaminácie prirodzene sa vyskytujúcimi chemickými a rádioaktívnymi látkami. Keďže metán uholných slojov je často oveľa bližšie k povrchu než bridlicový plyn, pri jeho ťažbe existuje zvýšené riziko kontaminácie podzemných vôd.

Americkí vedci, ktorí sa zaoberali vplyvmi ťažby plynu na zdravie ľudí a zvierat, varovali, že opätovný rozmach tejto činnosti predstavuje nekontrolovaný experiment so zdravím v obrovskom meradle. Mnoho frakovacích chemikálií je dokázateľne toxických. Analýza 353 chemických látok, ktoré sa pri frakovaní v USA používajú, preukázala, že štvrtina z nich je karcinogénna a až polovica z týchto látok môže negatívne ovplyvniť nervový a imunitný systém. Ďalšia správa z USA uvádza, že iba v štáte Colorado došlo počas dvoch rokov frakovania do septembra 2011 k vyše tisíc únikom ropy, olejov, chemikálií a odpadových vôd. Úniky frakovacích kvapalín viedli k úmrtiu a reprodukčným problémom hospodárskych zvierat a kontaminovali poľnohospodársku pôdu. V jednom prípade uhynulo za jedinú hodinu unikania frakovacej tekutiny z vrtnej súpravy v priľahlej pastvine 17 kráv. Chemikálie BTEX, ktoré sa prirodzene vyskytujú v uhoľných slojoch a bridliciach a uvoľňujú sa počas vŕtania, sú notoricky známe pôdne kontaminanty.

Pokiaľ ide o znečistenie ovzdušia, monitorovanie kvality ovzdušia v blízkosti frakovacích lokalít v západnom Colorade odhalilo neďaleko vrtov vyše 50 nebezpečných znečisťujúcich látok známych ako nemetánové uhľovodíky. Z nich 35 by mohlo poškodiť mozog a nervový systém človeka. Niektoré z týchto látok našli v koncentráciách, ktoré by mohli poškodiť plody, ak by im boli vystavené tehotné ženy. Emisie z vrtov bridličných plynov môžu spôsobiť fotochemický smog, ktorý môže vyvolať astmu. Na základe týchto a iných dôkazov vyhodnotila správa pre Európsku komisiu frakovanie ako technológiu, ktorá predstavuje vysoké riziko poškodenia životného prostredia a ľudského zdravia. Vedci tiež skúmajú súvislosť medzi zvýšenou seizmickou aktivitou a hydraulickými frakovacími procesmi.

A napokon, aj spracovanie a preprava zemného plynu – konvenčného aj nekonvenčného – prináša nezanedbateľné environmentálne a sociálne riziká. Aby sa dal zemný plyn prepravovať, musí byť skvapalnený (LNG) metódou super chladenia, pri ktorom sa jeho objem až 600-krát zmenší, aby sa plyn zmenil na tekutinu a dal sa prepravovať v izolovaných cisternách. Závislosť od plynu preto znamená výstavbu a údržbu rozsiahlej siete plynovodov, závodov na skvapalňovanie a spätné splyňovanie, potrebu pohonných hmôt pre tankery a kamióny, ktoré ho prepravujú. Každý prvok v tomto reťazci prináša problémy.


Jadro

Výroba energie z jadrových palív je nebezpečná, nákladná, škodlivá. Predstavuje riziko šírenia jadrových zbraní, okamžité ohrozenie života ľudí a životného prostredia v rozsahu, ktorý medzi ostatnými špinavými zdrojmi energie nemá konkurenta. Jej ničivý potenciál sa už viackrát jasne a opakovane preukázal. Kým hrozné katastrofy na Trojmíľovom ostrove v USA (1979), ukrajinskom Černobyle (1986) a trojitý krach v závode Fukushima Daiichi v Japonsku (2011) sú snáď najznámejšie, stovky ďalších incidentov a nehôd jadrového priemyslu uniklo pozornosti verejnosti.

Udalosti, ktoré viedli k havárii vo Fukušime, boli predtým považované za nemožné. Svedčí to o nevhodnosti súčasných bezpečnostných systémov, ktoré sa v jadrovej energetike uplatňujú. Veľké bezpečnostné riziko predstavuje aj starnutie existujúcich jadrových reaktorov. Toto riziko umocňuje fakt, že mnohé jadrové elektrárne sú umiestnené na pobreží a sú tak veľmi citlivé na účinky vzostupu morskej hladiny spôsobeného zmenou klímy. Ani bežná prevádzka jadrových elektrární nie je bezpečná. Je zdrojom trvalého úniku nízko-úrovňového žiarenia do životného prostredia prostredníctvom vody použitej na chladenie reaktorov. Obrovskú environmentálnu záťaž a množstvo sociálnych konfliktov spôsobuje ťažba uránu, ktorý je hlavným palivom pre jadrové elektrárne. Výroba asi 25 ton uránu vyžaduje ťažbu pol milióna ton skál a nerastov a produkciu viac ako 100 tisíc ton hlušiny, ktoré samy ostávajú rádioaktívne stovky tisíc rokov. Kontamináciu vodných zdrojov v okolí uránových baní a spracovateľských závodov potvrdili v Brazílii, Colorade, Texase, Austrálii, Namíbii a v mnohých ďalších lokalitách.

Zdravie ľudí neohrozuje len žiarenie v prípade nehody v jadrovej elektrárni. Osobám vystaveným účinkom rádioaktívnych odpadov hrozí nevoľnosť, slabosť, strata vlasov, popálenie kože, znížená funkcia orgánov, rakovina a genetické mutácie u nenarodených detí, ktorá môže spôsobiť fyzické a duševné abnormality. Nadmerné ožiarenie môže spôsobiť smrť. Počet obetí černobyľskej havárie presiahol 4 000: 56 ľudí zomrelo bezprostredne po ožiarení a ďalších asi 4 tisíc ľudí zomrelo na neskôr na následky rakoviny.

Likvidácia tisícov ton rádioaktívneho odpadu z jadrových elektrární predstavuje pre ľudstvo obrovský problém. Vysoko aktívne odpady a vyhorené palivové tyče sú toxické a toto rádioaktívne dedičstvo zanechané budúcim generáciám nemá žiadne technické riešenie: na zníženie ich rádioaktivity na úroveň prírodného uránu je treba 1 milión rokov – počas tohto obdobia je bezpodmienečne treba uložiť tento odpad „bezpečne“. Lenže ani 60 rokov komerčného využívania jadrovej energie sa nikde na svete nepodarilo vyvinúť žiadne uspokojivé dlhodobé „riešenia", za ktoré sa považujú hlbinné úložiská. Ale ani hlbinné úložiská podľa novej štúdie Medzinárodného panelu o štiepnych materiáloch neodstraňujú hlavné riziká vysoko aktívnych odpadov. Vyhoreté palivové tyče by sa museli skladovať v nádobách vyrobených z materiálu, ktorý by bol schopný trvalo zvládnuť teplo uvoľnené z rádioaktívneho rozpadu a zároveň odolať korózii, účinkom rádioaktivity a zabrániť vniknutiu vody z okolia. Taký materiál sa doteraz nepodarilo vyvinúť. Zemetrasenia a aktívne tektonické poruchy, priesaky vody a zmeny v geologickom prostredí v budúcnosti tak predstavujú hrozbu úniku rádioaktivity do podzemných vôd, riek a životného prostredia.

Rádioaktívne materiály produkované jadrovou energetikou sú vyhľadávaným tovarom využiteľným na výrobu zbraní hromadného ničenia. Niektoré z vedľajších produktov štiepnych reakcií (napríklad plutónium) sa dajú použiť na výrobu jadrových zbraní; a všetky rádioaktívne odpady sa dajú použiť na výrobu „špinavých bômb", ktoré obsahujú rádioaktívne materiály a konvenčné výbušniny.

Mnohé krajiny sa preto rozhodli postupne vyraďovať existujúce jadrové elektrárne z prevádzky a vyhnúť sa výstavbe nových. Po havárii vo Fukušime prijalo Nemecko rozhodnutie uzavrieť do roku 2022 všetky svoje jadrové elektrárne. Japonsko je v súčasnosti na podobnej ceste a nie je pravdepodobné, že by obnovilo prevádzku svojich takmer 50 reaktorov. Mnoho krajín – vrátane Slovenska – však stále lipne na svojich starnúcich elektrárňach, keďže predĺženie ich životnosti je vzhľadom na enormné náklady na výstavbu nových jadrových elektrární jediný spôsob, ako zachovať ich jadrové kapacity.

Plány na výstavbu jadrových elektrární čelia vážnym investičným problémom, takže sa môžu realizovať iba so štátnou podporou. V súčasnosti v Európe existujú iba štyri nové reaktory vo výstavbe a všetky z nich už mali byť v prevádzke. Projekt Olkiluoto vo Fínsku sa pravdepodobne, oneskorí o sedem rokov a bude stáť takmer trojnásobok pôvodne vypočítanej ceny. Reaktor Flamanville vo Francúzsku sa uvedie do prevádzky so štvorročným oneskorením a bude stáť 8 miliárd Eur, čo je viac ako dvojnásobok pôvodne sľubovaných nákladov. Výstavba dvoch reaktorov v Mochovciach na Slovensku sa po prerušení v roku 1987 obnovená v roku 2009 a pravdepodobne presiahne aj nový odhad nákladov až o 40 percent.

Napriek neprebernému množstvu vážnych rizík a problémov spojených s jadrovou energetikou a dlhému zoznamu dôkazov o jeho ničivom potenciáli, sa jadrový priemysel stále snaží o opätovný návrat na scénu, tentokrát zneužívajúc rozsah destabilizácie klímy tvrdením, že jadrová energetika je súčasťou „nízko-uhlíkovej" ekonomiky. Tieto tvrdenia sú zavádzajúce. Odhliadnuc od jej bezpečnostných, ekonomických a environmentálnych dôsledkov, jadrová energia má v súčasnosti síce nižšiu uhlíkovú stopu ako solárne fotovoltaické technológie, ale vyššiu ako využívanie energie vetra na pevnine aj ako vodná energia. Ak by sa však počet jadrových reaktorov výrazne zvýšil, dramaticky vzrastie aj ich uhlíková stopa, pretože sa začnú vyčerpávať ložiská kvalitného uránu a jadrový priemysel sa bude musieť čoraz viac spoliehať na menej kvalitné uránové ložiská. Uvedené kalkulácie navyše neberú do úvahy energetickú náročnosť celého jadrového dodávateľského reťazca, najmä dlhodobé bezpečné uskladňovanie rádioaktívneho odpadu.

Emisie vytvorené celým životným cyklom jadrovej energetiky, dlhý čas výstavby, rastúce predražovanie a historický dlh, ktorý vo forme neriešených vysoko aktívnych odpadov pred sebou tlačí jadrová energetika, nedáva žiadnu šancu tomuto sektoru stať sa plnohodnotnou súčasťou stratégií zmierňovania klimatickej zmeny.


Veľké priehrady

Veľké vodné elektrárne sa niekedy zaraďujú medzi udržateľné zdroje energie. V skutočnosti sú však veľmi deštruktívne a v žiadnom prípade nie sú kompatibilné so snahami o zmierňovanie zmeny klímy. Priehradný priemysel už udusil viac ako polovicu najväčších svetových riek výstavbou vyše 50 tisíc veľkých priehrad, z ktorých mnohé slúžia na výrobu elektriny. Ich dôsledky sú zničujúce: likvidácia biodiverzity; zatopenie obrovských plôch mokradí, lesov a poľnohospodárskej pôdy; nedobrovoľné presídlenie miliónov ľudí a zničenie ich živobytia, často násilne a s nedostatočným alebo žiadnym odškodnením; zhoršovanie parametrov sladkovodných biotopov v porovnaní s akýmkoľvek iným hlavným druhom ekosystému, vrátane tropických dažďových pralesov. Napriek tomu sa v rôznych krajinách plánuje výstavba mnohých nových veľkých priehrad.

Priehrady sú najväčším individuálnym zdrojom antropogénneho metánu, najmä z hnijúcej vegetácie, ktorá sa v priehradách zadržiava. Tvoria asi 23 percent všetkých emisií metánu vytvorených ľudskou činnosťou a prispievajú tak 4-5 percentami k otepľovaniu spôsobeného ľuďmi. Metán je oveľa účinnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý, aj keď neostáva tak dlho v atmosfére. Veľké priehrady narúšajú aj vodné a sedimentačné toky, ktoré negatívne ovplyvňujú biodiverzitu a blokujú migráciu rýb. Priehrady a presmerovávanie korýt riek sú hlavnou príčinou vymretia, ohrozenia alebo zraniteľnosti tretiny svetových druhov sladkovodných rýb. Veľkému počtu kôrovcov, obojživelníkov, rastlín a vtákov závislých od sladkovodných biotopov tiež hrozí zánik alebo nebezpečenstvo.

Výstavbu veľkých priehrad často sprevádza nútené vysídľovanie komunít. Sociálne dôsledky tohto procesu sú devastujúce. Svetová komisia pre priehrady o svojej správe v roku 2000 uviedla, že počet ľudí na celom svete, ktorí boli fyzicky vysídlení kvôli výstavbe priehrad, sa odhaduje na 40 až 80 miliónov. Vysídlení ľudia stratili svoju pôdu a živobytie a často boli vysťahovaní do miest bez prístupu k základným službám (pitnej vode, zdrojom potravín alebo kanalizácii). Málokedy boli spravodlivo odškodnení a v mnohých prípadoch iba rozšírili počty ľudí žijúcich pod hranicou chudoby, migrujúcich námedzných robotníkov alebo obyvateľov slumov.

Stavba priehrad a vysídľovanie postihnutých komunít je často sprevádzaná krutými represiami a násilím. Príkladom zverstiev v tejto súvislosti môže byť projekt priehrady Chixoy v Guatemale v roku 1980. Viac ako 440 domorodcov z kmeňa Mayov Achi – najmä žien a detí –, ktorí odmietli opustiť svoje rodné pozemky pre túto priehradu financovanú Svetovou bankou, bolo zavraždených polovojenskými provládnymi oddielmi. Tí, čo masakru prežili, stále bojujú o spravodlivé odškodnenie.

Zmeny riečnych tokov, ku ktorým pri výstavbe veľkých priehrad dochádza, majú negatívny vplyv na životy miliónov ľudí žijúcich pozdĺž ich brehov, podkopávajú rybolov, znehodnocujú kvalitu vody a narúšajú prirodzený režim povodní, ktorý má zásadný význam pre zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy, čo ohrozuje lokálnu, regionálnu aj národnú potravinovú bezpečnosť.

Napriek všetkým uvedeným negatívnym vplyvom sa veľké priehrady v rámci OSN oficiálne považujú za riešenie klimatickej krízy a ich výstavba je podporovaná v rámci tzv. „Schémy čistého rozvoja"(Clean Development Mechanism - CDM). Obchodovanie s uhlíkovými emisiami a kompenzačné mechanizmy, z ktorých sa toto falošné riešenie klimatickej krízy financuje, umožňuje najznečisťujúcejším priemyselne vyspelým (a bohatým) štátom udržiavať svoje vysoké emisie skleníkových plynov tým, že investujú do energetických zdrojov v rozvojových krajinách, ktoré majú „papierovo“ znížiť skleníkové emisie. V prípade veľkých priehrad sa takýmto nevhodným stimulačným mechanizmom iba financujú deštruktívne energetické zdroje, ktoré v skutočnosti ďalej zvyšujú tvorbu emisií a zachovávajú neželané status quo.


„Energetické zhodnocovanie“ (spaľovanie) odpadov

Spaľovne odpadov predstavujú technológie, ktorými sa pália komerčné, komunálne a nebezpečné odpady vrátane papiera, plastov, kovov a zvyškov potravín. Teplo je jedným z vedľajších produktov spaľovacieho procesu spolu s popolom, rôznymi plynmi, látkami znečisťujúcimi ovzdušie, odpadovými vodami a kalmi z čističky. Spaľovací priemysel sa snaží prezentovať tento najnevhodnejší spôsob nakladania s odpadmi ako súčasť „nízko-nákladového“ riešenia na báze „obnoviteľných zdrojov“.

Deštruktívne vplyvy spaľovania odpadu a zavádzajúce tvrdenia o jeho údajne nízkych nákladoch a charaktere obnoviteľného zdroja energie dobre dokumentuje Globálna aliancia proti spaľovniam (Global Anti-Incineration Alliance – GAIA). Väčšinu komunálneho odpadu nemožno považovať za obnoviteľné zdroje. Tvoria ich materiály ako je papier, plasty a sklo, ktoré sa vyrábajú z obmedzených prírodných zdrojov, napríklad lesov, ktoré sa ťažia neudržateľným tempom. Podľa GAIA vytvára spaľovanie týchto materiálov za účelom výroby elektrickej energie dopyt po „odpade“ a pôsobí tak proti snahám chrániť ich zdroje, znižovať objem obalov a odpadov a podporovať ich znovupoužívanie, recykláciu a kompostovanie. Viac ako 90 percent materiálov spaľovaných v spaľovniach a ukladaných skládkach sa môže znovu použiť, recyklovať alebo kompostovať.

„Energetické zhodnocovanie“ odpadov je výrazným zdrojom emisií skleníkových plynov. Spaľovanie a skládkovanie odpadov produkuje počas ich celého životného cyklu oveľa viac emisií skleníkových plynov ako znižovanie tvorby odpadov, opätovné použitie a recyklácia tých istých materiálov. Podľa amerického ministerstva životného prostredia (US Environmental Protection Agency – EPA) spaľovne emitujú viac oxidu uhličitého na jednotku elektriny (1355,3 kg/MWh) ako uhoľné elektrárne (1020,1 kg/MWh). Spaľovanie odpadu okrem toho prispieva k zmene klímy aj tým, že podporuje novú, energeticky náročnú ťažbu a spracovanie prírodných zdrojov namiesto opätovného použitia a recyklácie týchto zdrojov. Bezodpadové technológie – recyklácia a kompostovanie – usporia 3-5-krát väčšie množstvo energie, ako sa vyrobí zo spaľovania odpadov.

„Energetické zhodnocovanie“ odpadov predstavuje významné riziko pre životné prostredie a zdravie pracovníkov, komunít žijúcich v susedstve spaľovní a všeobecne pre ľudí. Dokonca aj technologicky najvyspelejšie spaľovne uvoľňujú tisíce toxických znečisťujúcich látok, vrátane ortuti a ultra-jemných častíc. Spaľovanie odpadov je veľmi nákladný a ekonomicky neefektívny zdroj energie. Spaľovne vyžadujú veľké množstvo materiálnych vstupov vo forme odpadu a ich cieľom je výroba malého množstva energie vzhľadom na nízku výhrevnosť odpadov. Aj napriek jasným ekonomickým výhradám proti výrobe energie v spaľovniach odpadu, vlády po celom svete utrácajú miliardy Eur daňových poplatníkov formou dotácií na výstavbu a prevádzku spaľovní.


Priemyselné agropalivá a biomasa

Na rozdiel od tradičných biopalív, ako je hnoj alebo palivové drevo pochádzajúce zvyčajne z miestnych zdrojov a využívané na vykurovanie a varenie, priemyselné agropalivá sú naviazané na rozsiahle poľnohospodárske plantáže a miešajú sa s benzínom a naftou na pohon motorových vozidiel. Existujú dva typy agropalív: bioetanol a bionafta. Bioetanol sa vyrába zo škrobových plodín (napr. kukurice, pšenice a manioku) a cukornatých plodín (napr. cukrovej repy a cukrovej trstiny). Bionafta sa môže vyrábať z palmového oleja, orechového oleja z dávivca (jatropha), kokosového oleja, sójového oleja a iných rastlinných olejov.

Celosvetová produkcia agropalív výrazne vzrástla, aby nasýtila rastúci dopyt po palivách pre cestnú a leteckú dopravu. Na mnohých miestach je dopyt po agropalivách stimulovaný aj vládnymi zásahmi, ako sú dotácie a politické ciele. Napríklad Spojené štáty a Európska únia prijali právne predpisy vyžadujúce zvýšený podiel agropalív v kvapalných palivách pre dopravu. Táto požiadavka motivuje súkromných investorov k rozsiahlym investíciám na nákup pozemkov v celom globálnom Juhu na plantáže dodávajúce agropalivá.

Expanzia plantáží na výrobu priemyselných agropalív je dôvodom zaberanie pôdy v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. K zaberaniu pôdy dochádza vtedy, keď sa pozemky predtým využívané miestnymi komunitami prenajmú alebo predajú cudzím investorom, vrátane korporácií a vlád. Odhaduje sa, že produkcia agropalív je príčinou až 66 percent zabraných pozemkov v Afrike a 44 percent globálne. Takáto pôda sa obstaráva väčšinou investíciami zahraničných súkromných investorov. Výsledkom je často násilné vysťahovanie drobných farmárov, ovládnutie miestnych dodávok vody, zvýšená podvýživa a hlad, pretože miestni farmári zbavení pozemkov nie sú schopní pestovať jedlo pre seba ani pre miestne trhy.

Rastúci dopyt po agropalivá vedie k holorubom a odlesňovaniu pozemkov, ako sú rašeliniská a trvalé trávne porasty, čím sa likvidujú dôležité globálne zachytávače uhlíka. Podľa správy Oakland Institute konverzia dažďových pralesov a pôvodných pasienkov na polia plodín na výrobu agropalív uvoľní 17 až 420 krát viac CO2, než je množstvo emisií skleníkových plynov ušetrených nahradením fosílnych palív týmito agropalivami. Negatívny vplyv na biodiverzitu plantáží priemyselných agropalív (známe ako „zelené púšte“) sú už dostatočne zdokumentované. Štúdia z roku 2008 uvádza, že konverzia primárneho dažďového pralesa na plantáže na výrobu palmového oleja viedli k strate viac ako 80 percent rastlinných a živočíšnych druhov.

Pracovné podmienky na takýchto plantážach sú väčšinou mizerné. Robotníci sú často zneužívaní a ich podmienky sa niekedy blížia podmienkam otrockej práce. Výroba priemyselných agropalív veľmi často konkuruje produkcii potravín a ženie nahor ceny potravín. Podľa Panelu expertov OSN pre potravinovú bezpečnosť a výživu je prvým bezprostredným dôsledkom pestovania plodín na výrobu biopalív zníženie dostupnosti potravín a krmív. To spôsobuje rast cien a pokles dopytu po potravinách zo strany chudobných. Okrem toho všetky plodiny si konkurujú v nárokoch na vodu, prácu, kapitál, vstupy a investície. V súčasnosti neexistujú žiadne nepotravinárske plodiny, ktoré by zabezpečili harmonickejšiu výrobu biopalív na marginálnych pozemkoch. Podmienky na hodnotenie priamych aj nepriamych dôsledkov pestovania nepotravinárskych plodín na potravinovú bezpečnosť by preto mali byť rovnako prísne ako podmienky, ktoré sa vyžadujú pri potravinových plodinách. Inými slovami, biopalivá druhej generácie (tzv. pokročilé biopalivá) vyrábané na báze priemyselnej biomasy, drevnatých plodín, poľnohospodárskych zvyškov alebo odpadu ohrozujú potravinovú bezpečnosť rovnako ako agropalivá prvej generácie, pretože aj ony budú konkurovať produkcii plodín na výrobu potravín vo vzťahu k pozemkom a vode.

Mnohé problémy spojených s výrobou priemyselných agropalív sú dôsledkom priemyselnej výroby biomasy na energetické účely. Priemyselná biomasa obyčajne pochádza z veľkoplošných a intenzívne obhospodarovaných monokultúrnych plantáží (najmä rýchlorastúcich drevín). Takéto priemyselné plantáže sa zakladajú väčšinou v krajinách globálneho Juhu. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN sa rozloha „umelo vysadených lesov“ na Juhu sa v rokoch 1990 až 2010 zvýšila o viac ako 50 percent, z 95 mil. na 153 miliónov hektárov.

Klimatické vplyvy priemyselnej biomasy môžu byť horšie ako v prípade spaľovania uhlia. Nedávna štúdia ukazuje, že spaľovanie celých stromov vo veľkokapacitných biomasových spaľovniach na výrobu elektrickej energie zvyšuje emisie skleníkových plynov najmenej o 49 percent v porovnaní s použitím uhlia počas obdobia dlhšieho ako 40 rokov. Intenzívnejšie využívanie zvyškov z obhospodarovaných lesov bude mať negatívny vplyv aj na klímu, pretože vyčerpáva organickú hmotu z lesného podložia a pôdu a tak znižuje biosférické zásoby uhlíka.

Medzinárodná energetická agentúra očakáva, že spotreba biomasy a agropalív na výrobu energie sa do roku 2035 zvýši štvornásobne.

 

 
 

energoplan3