Pre samosprávy, ktoré vsadili na inteligentnú energetiku

Dôsledky

 

Zmena klímy
Prístup k energii a energetická chudoba
Nerovná spotreba energie
Globálna privatizácia ziskov a socializácia škôd
Nestabilita, korupcia a konflikty
Energetický odpad

 

Zmena klímy

Devastujúce následky meniacej sa klímy už postihujú ľudské spoločenstvá aj prostredie na celom svete. Bez razantného obmedzenia globálnych emisií skleníkových plynov bude človek čeliť spontánnej a nekontrolovateľnej zmene podnebia, ktorej negatívne účinky zatienia doteraz známe problémy. Ak koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére prekročí kritickú hranicu, na mnohých miestach planéty sa rýchlo rozšíri hladomor, sucho, povodne a poveternostné extrémy. Tieto dôsledky prinútia k migrácii stovky miliónov ľudí za súčasného rozkladu sociálnych sietí a politických systémov.

Za kritickú hodnotu zvýšenia súčasnej globálnej priemernej teploty atmosféry vlády akceptovali hodnotu o dva stupne Celzia vyššiu ako bola priemerná teplota v čase pred priemyselnou revolúciou. Zaviazali sa podniknúť kroky k tomu, aby sa táto hodnota neprekročila a aby ľudstvo predišlo najhorším predpokladaným následkom klimatickej zmeny. Podľa Goddarského inštitútu pre vesmírne štúdie (NASA) vzrástla priemerná globálna teplota od roku 1880 už o 0,8 stupňa Celzia (tento rast teploty sa zrýchľuje – od roku 1970 teplota stúpla o 0,5 stupňa Celzia). Ďalšie oteplenie o 0,6 stupňa Celzia spôsobia uhlíkové emisie nahromadené v atmosfére, aj keby už odteraz nedošlo k žiadnemu rastu ich koncentrácie v atmosfére.

Ale napriek vyše 20 rokov trvajúcim medzinárodným klimatickým rokovaniam pod záštitou OSN globálne emisie vôbec neklesajú. Podľa poslednej správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (Intergovernmental Panel on Climate Change, IPCC – oficiálnej medzivládnej komisie expertov poverenej sledovaním zmeny klímy a vyhodnotením jej potenciálnych dôsledkov na životné prostredie a ľudskú spoločnosť) zo septembra 2013, pokiaľ dostatočne rýchlo nezmeníme trend produkcie emisií, čaká nás do konca storočia pravdepodobne globálne oteplenie o viac ako 4 stupne Celzia.

Vedci tvrdia, že ak sa má udržať rast globálnej priemernej teploty pod dvoma stupňami, musí rast emisií dosiahnuť vrchol do roku 2015. Od tohto roku už musí produkcia emisií na celom svete trvalo klesať. Ale ani rast priemernej teploty o dva stupne sa už všeobecne nepovažuje za „bezpečný“. V lepšom prípade je to hranica medzi nebezpečnou a extrémne nebezpečnou zmenou klímy. Už rast priemernej globálnej teploty o 1,5 stupňa sa považuje za nebezpečný a podľa prognóz vedcov bude mať veľmi ničivé vplyvy na svetovú populáciu, napríklad nedostatok pitnej vody, potravín, vysídlenie miliónov ľudí v Afrike či ohrozenie existencie malých ostrovných štátov.

Ak teda nechceme prekročiť kritický bod, za ktorým sa klíma bude meniť nekontrolovane a spontánne, treba ako absolútnu prioritu riešiť uhlíkové emisie z globálneho energetického systému. Podľa Medzinárodne energetickej agentúry (International Energy Agency, IEA) sú už teraz štyri pätiny uhlíkových emisií prípustných do roku 2035 – ak sa má udržať rast globálnej teploty pod 2 stupňami – "zabudované" v kapacite elektrární, teplární, fabrík a budov. Ak sa ich emisie do roku 2017 neznížia a energetický systém sa nezmení, všetky prípustné dodatočné emisie CO2 v tom čase už budú „zabudované“ v energetickej infraštruktúre.

Pri rozhodovaní o tom, ako obmedziť budúce uhlíkové emisie, je dôležité najprv posúdiť výrazné rozdiely medzi emisiami na obyvateľa vo vyspelých priemyselných a rozvojových krajinách a rôznu mieru zodpovednosti krajín za zmenu klímy. Vyspelé priemyselné štáty ako USA a štáty EÚ vyprodukovali z historického pohľadu až tri štvrtiny všetkých emisií CO2, ktoré sa do atmosféry dostali od roku 1850, pričom počet ich obyvateľov tvorí iba 15 percent svetovej populácie. Napriek výraznému rastu emisií rýchlo sa rozvíjajúcich krajín ako Čína v posledných desaťročiach stále trvá veľký nepomer v emisiách na obyvateľa v neprospech vyspelých priemyselných štátov. Veľmi veľký podiel čínskych emisií pochádza z produkcie tovarov na export do zámoria, a nie pre domácu spotrebu.

Tieto asymetrie zohľadňuje tzv. princíp spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti a schopnosti reagovať, ktorý je obsiahnutý aj v Rámcovom dohovore OSN o zmene klímy. Tento dohovor žiada všetky štáty, aby prijali konkrétne opatrenia na stabilizáciu klímy. Ale podľa tohto princípu a tiež kvôli tomu, že rozvojové štáty musia čeliť naliehavým sociálnym potrebám, dohovor zaväzuje priemyselné štáty, aby urobili čo najrýchlejšie kroky na redukciu emisií ako prvé. Dohovor ich zaväzuje aj k tomu, aby kompenzovali zvýšené náklady rozvojových štátov na rozvoj nízkouhlíkových ekonomík a na adaptáciu na také dôsledky klimatickej zmeny, ktorým sa už nedá vyhnúť.

Preto sú odhady ostávajúcich prípustných globálnych uhlíkových emisií do roku 2035 ešte alarmujúcejšie. Emisie z energetiky, priemyslu a prevádzky budov v priemyselných štátoch s minoritným počtom obyvateľov totiž pohlcujú všetky ostávajúce globálne emisné limity do roku 2017 a neumožňujú väčšine rozvojových krajín zvýšiť ich emisie, aby si mohli zabezpečiť aspoň základné rozvojové potreby vrátane prístupu k energii, zdravotnej starostlivosti, výchove a hygiene. IEA preto predpokladá, že globálny dopyt po energii medzi rokmi 2012 a 2035 vzrastie ešte o jednu tretinu (z toho bude 60 percent tvoriť podiel Číny, Indie a Stredného Východu).

Ak sa má zastaviť nekontrolovateľná zmena klímy, predísť jej najhorším dôsledkom a zároveň umožniť rozvojovým krajinám zabezpečiť si základné rozvojové potreby, je treba dramaticky a zásadne preorientovať spôsob, akým svet vyrába a spotrebúva energiu. A keďže na zmenu energetickej infraštruktúry je potrebný dlhý čas, takáto zmena systému začína byť vecou absolútnej priority.

Kľúčom k takejto zmene je ukončenie závislosti od fosílnych palív. Ak sa má rast globálnej teploty udržať pod hranicou 2 stupňov, ľudstvu ostáva spáliť už len 20 percent celkových dokázaných globálnych zásob fosílnych palív. To ale znamená, že 80 percent všetkých fosílnych zdrojov, s ktorými kalkulujú súkromné aj verejné podniky a vlády, musia ostať nedotknuté. Realita je ale taká, že firmy stále investujú obrovské sumy peňazí do objavovania a ťažby nových ložísk fosílnych palív, konvenčných aj nekonvenčných.

Zmene klímy a súvisiacim problémom sa venujú aj ďalšie rubriky Energoportálu (Neudržateľnosť, Od nadspotreby k solidarite a Zdroje informácií).


Prístup k energii a energetická chudoba

Súčasná energetika nielen ohrozuje budúcnosť ľudskej civilizácie na Zemi, ale miliardám ľudí neposkytuje dostatočné množstvo energie potrebné na uspokojenie základných životných potrieb a dôstojný život.

Podľa IEA takmer 1,3 miliardy ľudí – pätina svetovej populácie – nemá prístup k elektrine a 2,6 miliardy ľudí – takmer dve pätiny všetkých ľudí na planéte – nemá prístup k čistým zariadeniam na varenie. V desiatich krajinách (z toho v štyroch v Ázii a v šiestich v subsaharskej Afrike) žijú dve tretiny tých, čo nemajú prístup k elektrine a v troch krajinách – Číne, Indii a Bangladéši – žije viac ako polovica tých, čo nemajú prístup k čistým zariadeniam na varenie. V nasledujúcich 15 rokoch sa očakáva iba nepatrné zlepšenie súčasného stavu: v roku 2030 nebude mať prístup k elektrine stále 1 miliarda ľudí a k čistým zariadeniam na varenie nebude mať prístup 2,6 miliardy ľudí.

Spôsob, akým prístup k moderným energetickým službám (napr. k elektrine) vplýva na kvalitu a dôstojnosť život, veľmi závisí od typu komunity, regiónu a etnika a ovplyvňuje ju aj veľa faktorov vrátane tradícií, životného štýlu, klímy a prístupu k miestnym zdrojom energie. Mnohé domorodé komunity žijú spokojne a udržateľne bez akéhokoľvek prístupu k takýmto službám. Ale pre obrovský počet ľudí na celom svete je nedostatok energie potrebnej na uspokojenie základných potrieb podstatnou črtou ich chudoby vrátane nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, nízkeho vzdelania a obmedzených pracovných príležitostí.

Aj keď problém energetickej vylúčenosti sa týka najmä krajín globálneho Juhu, mnohí ľudia vyspelého priemyselného sveta tiež bojujú o to, aby si mohli dovoliť dostatočné množstvo energie na pokrytie základných potrieb. V ich prípade je však problém skôr v tom, že energia je pre nich cenovo nedostupná a nie v tom, že by nebolo k dispozícii dosť energie. Definície energetickej chudoby sú rôzne. Podľa najrozšírenejšej definície je energeticky chudobná tá domácnosť, ktorá minie 10 a viac percent svojho príjmu na zabezpečenie všetkých druhov energie a palív, vrátane tepla na dostatočné vykúrenie bytu alebo domu. Ako energeticky chudobná bola v decembri 2011 v Anglicku a Walese oficiálne klasifikovaná až štvrtina domácností. Odhaduje sa, že v celej Európe patrí do tejto kategórie 50 až 125 miliónov ľudí.


Nerovná spotreba energie

Okrem problému energetickej vylúčenosti a chudoby vytvára súčasný energetický systém priepastnú nerovnosť v spotrebe energie. Z globálneho pohľadu je spotreba energie výrazne vyššia v štátoch globálneho Severu, aj keď aj tam vzniká krutá energetická chudoba a spotreba je nerovná. Priemerná spotreba energie na obyvateľa globálneho Severu vysoko prevyšuje nielen priemernú spotrebu v najzaostalejších štátoch Juhu, ale aj spotrebu obyvateľov rýchlo sa rozvíjajúcich krajín ako Čína.

Čína v súčasnosti dováža a spotrebúva viac energie ako kedykoľvek predtým. Napriek tomu je energetická spotreba na jedného obyvateľa USA a Kanady stále asi dvakrát vyššia ako priemerná spotreba obyvateľa Európy alebo Japonska, vyše desaťkrát vyššia ako v Číne, takmer 20-krát vyššia ako v Indii a asi 50-krát vyššia ako priemerná spotreba obyvateľa najchudobnejších krajín subsaharskej Afriky.


Globálna privatizácia ziskov a socializácia škôd

Plytvanie zdrojmi a materiálnu nadspotrebu je treba riešiť v prvom rade tam, kde má svoj pôvod a kde sa prejavuje najvypuklejšie - najmä v bohatých krajinách (označujú sa aj ako globálny Sever, a patrí tam aj Slovensko) a tiež u elít (bez ohľadu na to, kde žijú).

V praxi to ale neplatí - práve predstavitelia elít a experti z bohatých krajín si zvykli vyučovať marginalizovaných ľudí a rozvojové štáty, kde musia byť efektívnejší a v čom sa majú uskromňovať. Svoju finančnú a materiálnu pomoc chudobným ľuďom a štátom podmieňujú plnením kritérií, ktoré neraz iba zvačšujú kontrast medzi nadspotrebou menšiny na jednej strane a núdzou väčšiny na strane druhej.

Nerovná materiálna spotreba na globálnom Severe a Juhu má svoju históriu a je logickým vyústením ich vzťahov. Ak sa dnes hovorí o oddĺžení Juhu (dôsledku historickej dominancie Severu), u nás sa to javi ako bezprecedentný humanitný akt. Ale zatiaľ čo Sever iba váhavo začína uvažovať o tom, koľko zo svojho nesmierneho prebytku daruje tretiemu svetu, ten už dlho diskutuje o koncepte tzv. ekologického dlhu, podľa ktorého nie Juh dlhuje Severu, ale presne naopak. A predkladá mu presvedčivé účty za obrovské "sekery", ktoré Sever na Juhu zaťal.

Na jednej strane Sever inštitucionalizoval systém nerovného obchodovania, ktorý mu najmä v posledných piatich desaťročiach zabezpečuje takmer neobmedzené pumpovanie lacných zdrojov surovín a energie z Juhu. To umožňuje Severu udržiavať nielen neuveriteľnú nadspotrebu u značnej časti svojej populácie, ale aj takmer neriešiteľnú závislosť tretieho sveta od bohatých štátov so všetkými spoločensko-politickými, ekonomickými i environmentálnymi dôsledkami. Tento systém vždy bol a je pod kontrolou Severu.

Na druhej strane Sever dodnes nikdy nekompenzoval nenávratnú stratu prírodných, surovinových a energetických zdrojov na Juhu a nikdy ho neodškodnil ani za nesmierne ekologické a spoločenské škody spôsobené ich ťažbou. Pritom najvážnejšie následky nadspotreby na Severe - zmena klímy, znečistenie oceánov či tvorba odpadov - postihujú oveľa intenzívnejšie menej ekonomicky a technicky vyspelý a politicky slabší Juh ako ich primárnych pôvodcov.

 

Nestabilita, korupcia a konflikty

Súčasný energetický systém a jeho existenčná závislosť od prírodných zdrojov (najmä fosílnych palív a pôdy) je jedným z hlavných rozbušiek politickej nestability, konfliktov a korupcie.

Výskum v 90-tych rokoch, ktorého sa zúčastnili aj ekonómovia Jeffrey Sachs a Andrew Warner, odhalil silnú negatívnu väzbu medzi závislosťou štátov od exportu minerálov a surovín (najmä ropy) a ich hrubým domácim produktom (HDP). Výskum sa zameral na jav, ktorému sa hovorí „kliatba zdrojov“. Označuje paradox, keď nadbytok prírodných zdrojov (ropy, plynu a minerálov) priamo súvisí s vyššou mierou chudoby, podvýživy, občianskych vojen, výskytu autoritárskych režimov, detskej negramotnosti, korupcie, zadĺženosti a ďalšími patologickými spoločenskými, politickými a ekonomickými javmi.

Odborník v oblasti rozvoja Paul Collier preukázal, že krajiny v Afrike, ktoré závisia od exportu prírodných zdrojov (napríklad ropy) čelia oveľa väčšiemu riziku občianskych vojen ako krajiny, ktoré takéto zdroje nevyvážajú. Výskum zdokumentoval pokusy cudzích mocností zasahovať do vnútorných politických záležitostí krajín bohatých na ropu, buď prostredníctvom „mäkkých metód“ (napríklad udržiavaním kolaborujúcich politických vodcov pri moci napriek demokratickej vôli väčšiny domácej populácie) alebo tvrdých zásahov (napríklad vojenskou intervenciou zabezpečiť kontrolu nad ropnými rezervami).

Výskum priniesol presvedčivé dôkazy aj o tzv. „represnom efekte“ – bohatstvo prírodných zdrojov je paradoxne brzdou demokratizačných procesov, pretože zásobuje vlády financiami na udržiavanie silových a represívnych zložiek. Príklad Venezuely, ktorá vďaka demokraticky zvolenej vláde bývalého prezidenta Chaveza použila príjmy z ťažby ropy aj na znižovanie chudoby a financovanie sociálno-ekonomického rozvoja, naznačuje, že súvislosť medzi bohatstvom prírodných zdrojov a rozsahom spoločenských, politických a ekonomických problémov nie je nutne kauzálna. Poukazuje aj na význam ďalších faktorov pri určovaní pomeru prínosov alebo problémov pre väčšinu obyvateľstva, ktoré predstavuje bohatstvo prírodných zdrojov v ich krajine: demokratického mandátu vlády, jej schopnosti ustáť tlaky a zásahy cudzích mocností, vplyvu sociálnych hnutí a ich schopnosti brať vládu na zodpovednosť.

Väčšinou však dominuje „represný efekt“. Veľké zásoby prírodných zdrojov v krajine totiž znamenajú silný stimul pre domáce politické klany a zahraničné mocnosti hľadať cesty, ako podriadiť tieto zdroje svojim záujmom na úkor bezpečnosti a kvality života tamojších ľudí a komunít.


Energetický odpad

Súčasná energetika je mimoriadne neefektívna. Osobitne to platí o priemyselných štátoch, ktoré spotrebujú najviac energie a energeticky náročných produktov.

Napríklad systémy centralizovanej výroby energie preplytvajú viac než dve tretiny svojich primárnych energetických vstupov. Z každých 100 jednotiek takto vyrobenej energie sa stratí:

  • 61,5 jednotiek prostredníctvom neefektívnej výroby a odpadového tepla
  • 3,5 jednotiek v procese premeny a distribúcie
  • 13 jednotiek kvôli neefektívnemu konečnému využitiu

Iba 22 jednotiek takto vyrobenej energie sa prakticky využije.

Okrem toho, súčasná ekonomika je čoraz závislejšia od používania jednorazových odpadových materiálov (napr. plastových a papierových obalov) namiesto recyklovateľných materiálov, ktoré sa dajú veľakrát používať a od lacných spotrebiteľských produktov s krátkou životnosťou namiesto kvalitných výrobkov, ktoré sa dajú využívať dlhodobo. Na výrobu takýchto jednorazových odpadov a výrobkov s krátkou životnosťou sa neefektívne spotrebuje obrovské množstvo energie. Osobitný problém je spotreba energie potrebnej na ťažbu, dopravu a spracovanie surovín ako drevo či surová ropa, z ktorých sa takéto výrobky a materiály vyrábajú a na ich dopravu do miest ich konečného predaja a použitia.

 

 
 

energoplan3