Pre samosprávy a regióny, ktoré vsadili na udržateľnú energetiku

Hnacie sily systému

 

Energetika a neokolonializmus, neoliberalizmus a extraktivizmus
Právna garancia ziskov z ťažby energetických zdrojov
Ekonomický rast zameraný na export
Energeticky náročné životné štýly
Liberalizácia trhu s energiou a energetická vylúčenosť
Moc firiem blokuje zmenu energetiky

 

Energetika a neokolonializmus, neoliberalizmus a extraktivizmus

Problémy súčasného energetického systému nie sú iba dôsledkom využívania konkrétnych energetických zdrojov, od ktorých závisí fungovanie modernej konzumnej civilizácie. Deštrukcia prostredia a sociálne dôsledky súčasnej energetiky vyplývajú z politického a ekonomického systému, ktorý sa vo svete presadil. Tento systém určuje, ako vyrábame a spotrebúvame energiu, kto stanovuje pravidlá a kto a ako zo systému profituje.

Energetiku nemožno hodnotiť izolovane od politiky globalizácie ekonomiky, ktorá ju živí a udržuje. Globálna ekonomika je systém závislý od stále rastúcej spotreby prírodných zdrojov. Tento model, založený na ťažbe a globálnom obchodovaní s minerálnymi, fosílnymi a agrárnymi zdrojmi s minimálnym alebo žiadnym rešpektom k prírodným a sociálnym limitom, sa označuje ako extraktivizmus.

Korene extraktivizmu vychádzajú z kolonializmu. Jeho podstatou je rozsiahla ťažba, vyvlastňovanie a transport prírodných zdrojov z kolonizovaných krajín na Sever. Hoci kolonializmus formálne skončil na konci 20. storočia, biznis a politické elity vo vyspelých priemyselných krajinách ostali hlavnými príjemcami výhod pokračujúceho extaktivizmu v krajinách globálneho Juhu. V súčasnej postkoloniálnej ére elity biznisu a finančných skupín v bohatých priemyselných štátoch využívajú svoje mimoriadne bohatstvo a ekonomickú moc na vytváranie priameho politického vplyvu a kontroly nad zdrojmi v krajinách globálneho Juhu. Tieto elity tlačia na svoje vlády, aby uplatnili svoju moc a vplyv v rámci globálnej ekonomickej architektúry (prostredníctvom Svetovej obchodnej organizácie a systému medzinárodných finančných inštitúcií) na udržanie ich stáleho prístupu a kontroly nad lacnými surovinami na globálnom Juhu, ktorý je základ ich ziskov.

Extraktivizmus sa však neuplatňuje iba v krajinách globálneho Juhu. Terčom záujmu biznisu a elít je aj ťažba energetických zdrojov v priemyselne vyspelých štátoch na úkor miestnych komunít a životného prostredia.

Tento model bezohľadnej ťažby prírodných zdrojov poháňa a urýchľuje neoliberálna ideológia. Tá dominuje hospodárskej politike vlád mnohých krajín na celom svete najmä v posledných troch desaťročiach.

Neoliberalizmus je politický smer, ktorý uprednostňuje ziskové aktivity súkromných podnikov pred sociálnymi a environmentálnymi záujmami spoločnosti. Individuálnu slobodu (osôb alebo firiem) kladie nad zodpovednosť za ochranu verejného blaha. Zdôrazňuje potrebu odstraňovať reguláciu biznisu a oslabovať ochranu sociálnych práv a životného prostredia. Presadzuje „voľný“ medzinárodný obchod pre súkromné firmy bez štátnych zásahov alebo iba s minimálnymi obmedzeniami (na ochranu národných ekonomík, podporu domácich podnikov, udržanie sociálnych práv, zachovanie ekosystémov a podobne). Podporuje privatizáciu a výpredaj štátnych podnikov, služieb a infraštruktúry a postupnú demontáž sociálneho štátu a systému poskytovania verejných služieb.

Neokoloniálne politicko-mocenské vzťahy a neoliberálna politika mnohých vlád sú hnacími silami extraktivizmu, ktorý dominuje existujúcemu energetickému systému. Ich praktickým dôsledkom je rozsiahla deštrukcia prostredia a nespravodlivosť.

V ďalšej časti predstavíme niektoré typické mechanizmy, ktoré konzervujú a posilňujú extraktivizmus a poukážeme na deštruktívnu povahu súčasnej energetiky.


Právna garancia ziskov z ťažby energetických zdrojov

Bežný a rutinný nástroj, ktorý nadnárodným energetickým korporáciám garantuje trvalý prístup k energetickým zdrojom a maximalizáciu ziskov z ich využívania, sú dohody o zdieľaní profitu a rôzne medzivládne zmluvy. Nadnárodné firmy, ktoré ťažia energetické zdroje (napríklad plyn, ropu alebo uhlie), často siahnu po zmluvnom partnerstve s vládami krajín bohatých na palivové zdroje a podpíšu s nimi tzv. zmluvu o zdieľaní produkcie (Production Sharing Agreements – PSA). Takáto zmluva im nielen zabezpečí podiel na produkcii, ale často im otvorí prístup k špeciálnym finančným stimulom, ktoré firmám minimalizujú finančné riziká. Na základe zmlúv typu PSA – často nedostupných aj pre poslancov parlamentov z dôvodu obchodného tajomstva – sa rozdeľujú podiely na energetických komoditách po zaplatení nákladov, pričom sa často jednostranne zvýhodňujú nadnárodné korporácie na úkor vlád.

Zmluvy typu PSA sú väčšinou súčasťou – a pod ochranou – širších medzivládnych dohôd, napr. bilaterálnych dohôd o investíciách, regionálnych obchodných dohôd typu NAFTA (Severoamerická dohoda o voľnom obchode) alebo osobitných dohôd podpísaných kvôli konkrétnym energetickým investíciám (napr. dohoda o ropovode Baku-Tbilisi-Ceyhan). Vďaka takýmto medzivládnym dohodám sa prípadné spory v budúcnosti medzi nadnárodnými energetickými firmami a zainteresovanými štátmi neriešia v rámci národnej legislatívy (súdmi), ale podľa medzinárodných právnych záväzkov. Zmluvy typu PSA sú preto spolu s bilaterálnymi a medzinárodnými dohodami, ktoré ich garantujú, často už vo svojej podstate nedemokratické. Stali sa účinnými nástrojmi na podkopávanie ochrany životného prostredia a sociálnych práv a na udržovanie extraktivizmu.

Podľa britskej výskumnej organizácie The Corner House zmluvy typu PSA často obsahujú tzv. stabilizačné paragrafy. Podľa nich majú korporácie právo na odškodnenie v prípade akejkoľvek budúcej zmeny zákonov alebo iných okolností, ktoré by negatívne ovplyvnili ich predpokladané zisky. (Takáto situácia môže nastať napríklad vtedy, keď národný parlament schváli nové zákony na zmierňovanie škodlivých vplyvov spaľovania fosílnych alebo iných zdrojov alebo keď politická strana, ktorej programom je oslabiť extraktivizmus v národnej ekonomike, legitímne vyhrá parlamentné voľby). Podstatou takýchto zmlúv je zabezpečiť firmám takmer úplnú kontrolu nad zásobami energetických zdrojov v krajine a znefunkčniť národnú legislatívu alebo paralyzovať záujem demokratických politických strán chrániť ľudské práva a životné prostredie.


Ekonomický rast zameraný na export

Ďalší charakteristický mechanizmus neoliberálneho ekonomického modelu, ktorý udržuje v chode nespravodlivý a neudržateľný energetický systém, je predpoklad dosahovania makroekonomického rastu meraného hrubým domácim produktom (HDP, t.j. súhrnným objemom hodnoty tovarov a služieb vyprodukovaných vo všetkých sektoroch hospodárstva vrátane energetiky). Tento predpoklad sa stal základom celej ekonomickej politiky štátov a medzinárodných finančných a obchodných inštitúcií a dohôd. Od tohto predpokladu sa odvíjajú aj všetky ďalšie regionálne, národné a medzinárodné politiky a dohodnuté stratégie.

Mnohé rozvojové krajiny bohaté na zdroje sa snažia dosiahnuť ekonomický rast pomocou exportne orientovanej energetiky, výroby spotrebiteľských tovarov, ťažby nerastov, produkcie industrializovaného poľnohospodárstva, chemického priemyslu, cementární a v iných energeticky náročných odvetiach ťažkého priemyslu. Preto sa tieto štáty zameravajú na výstavbu gigantickej energetickej infraštruktúry – napr. uhoľných elektrární, veľkých priehrad, ropovodov a elektrických rozvodných sietí. Ich cieľom je buď priamy export vyrobenej energie a palív alebo zabezpečenie dostatku energie pre potreby uvedených priemyselných odvetví zameraných na export, nie na krytie domáceho dopytu.

Napríklad čínsky ťažký priemysel spotrebuje viac než 70 percent celkovej spotreby energie v Číne. Bane v Čile spotrebujú 37 percent všetkej elektriny vyrobenej v tejto krajine. Viac než 70 percent energie v Juhoafrickej republike spotrebuje priemysel, ťažba nerastov, poľnohospodárstvo a ostatný biznis (domácnosti spotrebujú iba 16 percent), pričom až 11 percent z celkovej dodávky energie v tejto krajine spotrebuje jediná firma – austrálska nadnárodná ťažobná spoločnosť BHP Billiton.

Energetika, ktorá zásobuje energeticky náročný priemysel, je často štedro dotovaná z verejných financií a slúži na výrobu tovarov na export. Napríklad podpora rozvoja energeticky náročnej ekonomiky v Číne spôsobila, že do tejto krajiny sa presunul energeticky náročný priemysel z USA a EÚ (to sú krajiny s vysokými platmi a lepšou sociálnou a environmentálnou ochranou), pričom sa očakáva, že výpadok domácej produkcie v USA a EÚ nahradí dovoz z Číny.

Súčasné špinavé energetické zdroje a ich škodlivé vplyvy sú tak neoddeliteľne späté s modelom ekonomík orientovaných na export, ktorý zvýhodňuje výrobu tovarov na vývoz. Obyvatelia exportujúcich krajín za to platia veľmi vysokú cenu v podobe znehodnoteného prostredia a nízkych sociálnych štandardov.


Energeticky náročné životné štýly

Spotreba energie na obyvateľa je v rôznych krajinách extrémne nerovná. Obyvatelia priemyselne vyspelých štátov (napr. USA alebo EÚ) spotrebujú výrazne viac energie na osobu ako občania spriemyselňovaných štátov (napr. Číny alebo Indie) a dramaticky viac než občania rozvojových a najmenej rozvinutých štátov. Vysoká materiálna spotreba v priemyselne vyspelých ekonomikách je závislá od vysokej spotreby energie. To isté platí pre nadprodukciu extenzívne vyrábaných a priemyselne spracovávaných poľnohospodárskych výrobkov.

Energeticky náročný životný štýl charakteristický pre moderný život v priemyselnom svete je hlboko spätý s modelmi a politikou extraktivizmu, neoliberalizmu a neokolonializmu. Vysokú mieru energetickej spotreby priemyselného sveta umožňuje reálna dostupnosť palív a energie a odsun environmentálnych a sociálnych dôsledkov ich výroby na ľudí a komunity za jeho hranicami.

Hospodárska a sociálna infraštruktúra vyspelých krajín je na súčasnej vysokej úrovni práve vďaka dostupnosti lacnej energie a možnosti ignorovať väčšinu deštruktívnych dôsledkov jej výroby. Napríklad ropa umožnila urbanizáciu aj výrobu a spotrebu tovarov závislých od diaľkovej prepravy. Dostupnosť lacnej energie často viedla k zvráteným ekonomickým praktikám, napr. k nesmiernym prepravným vzdialenostiam medzi energeticky náročnou priemyselnou výrobou potravín a ich spotrebou.

Mnohí ľudia na celom svete túžia dosiahnuť úroveň vysokej materiálnej spotreby (a teda aj spotreby energie) a energeticky náročný životný štýl bohatých konzumentov v krajinách globálneho Severu. Rýchly rast strednej triedy v krajinách ako Čína, India či Brazília už začala výrazne ovplyvňovať svetové toky tovarov a cien. Z tohto hľadiska sa globálna transformácia ekonomiky k nízkouhlíkovým energetickým zdrojom nejaví ako riešenie širších negatívnych sociálnych a environmentálnych dôsledkov súčasného globálneho energetického systému.

Uspokojovanie energetických potrieb náročných životných štýlov na Severe a rastúcej strednej triedy využívaním súčasných deštruktívnych a škodlivých zdrojov energie dramaticky zvýši negatívny vplyv globálnej energetiky. Zo strany elít a bohatých spotrebiteľov v priemyselne vyspelých krajinách je neférové udržovať svoj energeticky náročný konzumný životný štýl a zároveň ho odopierať iným ľuďom na celom svete. Spravodlivé a udržateľné riešenie spočíva v takej zmene energetického systému, ktorá pokryje základné energetické potreby pre dôstojný a kvalitný život každému človeku a zároveň bude rešpektovať potrebu stabilizovať klímu a udržať ekosystémy a využívanie prírodných zdrojov pre budúce generácie.


Liberalizácia trhu s energiou a energetická vylúčenosť

Kontrola energetiky v rukách korporácií je jedným z kľúčových faktorov spôsobujúcich chudobu a hybnou silou, ktorá obmedzuje prístup obrovského počtu ľudí k energii. Energetická chudoba a nedostatočný prístup k energii nie sú náhodné. Sú priamym dôsledkom politiky vlád a posunu legislatívy smerom k privatizácii a liberalizácii trhov s energiou, rozpredaju a deregulácii energetickej infraštruktúry a služieb tak, aby sa investovanie a poskytovanie energie podriadilo cieľu maximalizovať zisk.

Celé 20. storočie až do jeho 80-tych rokov poskytovali energiu – ropu, plyn, uhlie a elektrinu – v mnohých krajinách sveta najmä štátne monopoly za ceny stanovené štátom s pomocou investícií plánovaných národnými vládami alebo súkromnými monopolmi podriadenými vládnemu dohľadu taak, aby chránili spotrebiteľov pred nadmernými poplatkami. Tento systém už neplatí. Zmenil sa v 80-tych rokoch minulého storočia. Vtedy energetiku spolu s ďalšími verejnými službami ovplyvnilo najprv rýchle a plošné prijatie neoliberálnej politiky v priemyselne vyspelých štátoch a následne vynútené prijatie tejto politiky rozvojovými štátmi prostredníctvom úverových podmienok medzinárodných finančných inštitúcií (najmä Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky).

V 80-tych rokoch krajina za krajinou „porcovala“ štátne energetické a plynárenské podniky na výrobné, obchodné, rozvodné a distribučné zložky. Tieto štátom vlastnené torzá energetickej infraštruktúry sa rozpredali súkromným korporáciám a investorom za ceny, ktoré boli často hlboko pod ich trhovou hodnotou. Zároveň s privatizáciou energetiky sa prijímali opatrenia na dereguláciu energetického sektora, vrátane oslabovania alebo odstránenia štátnej regulácie cien. Prvé privatizačné procesy tohto druhu sa začali v roku 1982 v Čile počas diktatúry generála Pinocheta a poradenstva univerzitných ekonómov z Chicaga. Čile rýchle nasledovala Veľká Británia a po nej mnohé ďalšie krajiny.

Privatizácia a deregulácia energetiky sa globálne zrýchlila, keď sa stali súčasťou štrukturálnych reforiem financovaných Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. Rozvojové krajiny boli prinútené prijať a realizovať ich podmienky výmenou za rozvojovú pomoc a reštrukturalizáciu svojich národných dlhov. Výsledkom bol vynútený rozpredaj energetickej infraštruktúry a služieb v mnohých rozvojových krajinách najmä zahraničným investorom.

Nedostatočný prístup k energii – vylúčenie chudobnejších spotrebiteľov z energetických služieb (buď kvôli nedostatku investícií na budovanie energetickej infraštruktúry pre nich alebo kvôli vysokým cenám energie, ktoré si títo ľudia nemôžu dovoliť platiť) – je bezprostredný dôsledok liberalizácie trhu s energiou. Privatizácia energetiky – t. j. podriadenie spoločenských a environmentálnych záujmov ziskom pre ich akcionárov – spolu s dereguláciou cien energie je príčinou toho, prečo sú chudobnejší spotrebitelia energie podľa slovníka ekonómov “vylúčení z trhu”.

Podľa The Corner House majú chudobné štáty menej kapacít na to, aby zabezpečili dostatok energie pre všetkých. To ale znamená, že rast cien energie, ktoré nasledovali za privatizáciou energetiky, sa okamžite premietli do vylúčenia chudobných ľudí z poskytovania energetických služieb. Napríklad v Ugande privatizácia elektrickej distribučnej spoločnosti Umeme, kvôli ktorej ceny elektriny vzrástli v roku 2005 o 24 percent a onedlho o ďalších 37 percent, prinútila mnohých chudobných Uganďanov k ilegálnemu svojpomocnému pripájaniu sa k sieti. Súkromný vlastník sprivatizovanej distribučnej spoločnosti ich za to žaloval.


Moc firiem blokuje zmenu energetiky

Posledný dôležitý faktor, ktorý treba brať do úvahy, sú finančné záujmy súkromných subjektov, ktorých vplyv stojí a padá so súčasným nespravodlivým a neudržateľným energetickým systémom. Ich záujmy bránia, spomaľujú alebo korumpujú akékoľvek výraznejšie snahy o zmenu súčasného systému. V rubrike Víťazi a porazení objasňujeme, ako globálna závislosť od škodlivých zdrojov energie prináša zisk celej plejáde aktérov, najmä nadnárodným korporáciám, ich bankám a investorom. Finančné výhody z výroby a spotreby energie sú zdrojom významnej ekonomickej moci, ktorá sa postupne mení na priamy politický vplyv. Energetické firmy a ich investori tento vplyv znovu a znovu uplatňujú, aby si udržali možnosť tvoriť zisk, ktoré globálny energetický systém ponúka.

Azda nikde inde sa účinok motívu zisku na ovplyvňovanie charakteru globálnej energetiky neprejavuje vypuklejšie ako v intenzívnej a zvrátenej snahe firiem profitujúcich z ťažby a spaľovania fosílnych zdrojov hľadať a využívať zvyšné svetové zásoby fosílnych zdrojov. Robia to napriek dôkazom o súvislosti medzi spaľovaním fosílnych zdrojov a zmenou klímy. Napriek enormným ziskovým maržiam tieto firmy naďalej prijímajú obrovskú priamu podporu od vlád vrátane daňových úľav a priamych dotácií. Celkovú sumy subvencií vyspelých štátov na podporu produkcie fosílnych palív je ťažké vyčísliť. Podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) by ich celková globálna hodnota mohla ešte nedávno dosahovať hranicu 100 miliárd dolárov ročne.

Politici a zákonodarcovia sú na mnohých miestach priamo previazaní s finančnými záujmami fosílnych energetických firiem. Predstavitelia energetického biznisu obsadzujú vplyvné pozície vo vládnych výboroch a regulačných úradoch, kde očividne ovplyvňujú tvorbu energetickej politiky vlád. Výskum britskej organizácie World Development Movement odhalil, že tretina ministrov vo vláde Davida Camerona mala prepojenie na fosílny priemysel (napr. formou predchádzajúcich pracovných pozícií, prijímania finančných príspevkov atď.).

Tam, kde sa vlády rozhodnú regulovať firmy a investorov a obmedziť deštruktívny vplyv ich energetických aktivít, sa biznis často uchýli k arbitráži prostredníctvom obskúrnych medzinárodných obchodných a investičných dohôd, aby zvrátili demokratické snahy vlád.

Svedčí o tom napríklad prípad švédskej energetickej firmy Vattenfall, ktorá podala žiadosť o arbitráž na Medzinárodné stredisko pre riešenie investičných sporov (International Centre for the Settlement of Investment Disputes – ICSID) proti Nemecku po rozhodnutí nemeckej vlády o vyradení jadrových elektrární z prevádzky. Žaloba firmy Vattenfall sa spolieha na svoje právo podľa Energetickej charty (Energy Charter Treaty), ktorá priznáva zahraničným investorom právo obísť súdy domovskej krajiny, podať žalobu priamo na dočasný medzinárodný tribunál a napadnúť tak navrhované vládne regulácie. Táto švédska firma si vyčíslila škodu vyše 3,7 miliardy eur a žiadala jej kompenzáciu za ukončenie prevádzky jadrových elektrární Krümmel a Brunsbüttel (tie boli súčasťou rozhodnutia nemeckej vlády o odstavení jadrového sektora po havárii v japonskej Fukušime).

Korporácie a finančný sektor s konfliktom záujmov v súčasnom energetickom systéme podnikajú vplyvné kroky, aby zabránili zmene globálnej výroby a spotreby energie nevyhnutnej na zmiernenie zmeny klímy. Namiesto zmeny podstaty systému presadzujú nákladné technologické riešenia a zvrátené mechanizmy, na ktorých môžu ďalej zarábať (napríklad politika záchytu a ukladania uhlíka, rozsiahle geologické prieskumy na vyhľadávanie nových ložísk fosílnych palív atď.). Tým iba prehlbujú civilizačnú závislosť od škodlivých a neudržateľných zdrojov energie a blokujú financie na výstavbu infraštruktúry pre modernú a perspektívnu decentralizovanú inteligentnú energetiku.