Ropa
Uhlie
Zemný plyn
Jadro
Veľké priehrady
„Energetické zhodnocovanie“ (spaľovanie) odpadov
Priemyselné agropalivá a biomasa
Ropa
Zásoby ropy nie sú vo svete rozmiestnené rovnomerne. Jej najväčšie ložiská sú vo Venezuele, Saudskej Arábii, Kanade, Iráne a Iraku. Ropa je hlavný zdroj emisií kysličníka uhličitého, pričom palivá na báze ropy predstavujú až 36 percent emisií CO2 zo spaľovania palív (2010). Každý deň ľudstvo spotrebuje vyše 80 miliónov barelov ropy. Väčšina z nej sa použije na výrobu palív ako benzín, diesel, letecký benzín, petrolej a skvapalnený ropný plyn.
Ropný biznis – vrátane ťažby, spracovania, dopravy a spotreby ropy a bojov medzi rôznymi organizáciami a štátmi o kontrolu nad týmito procesmi – je príčinou celej plejády vážnych environmentálnych, sociálnych, ekonomických, politických a kultúrnych problémov a konfliktov.
Už spálenie zásob ropy známych v roku 2010 by stačilo na spontánnu destabilizáciu globálneho klimatického systému. Ropný a plynový priemysel však investuje ročne vyše 150 miliárd USD do vyhľadávania nových ložísk ropy. Ropa však poškodzuje ekosystémy aj spoločnosť aj inak. Jej ťažbu často sprevádzajú seizmické explózie a odlesňovanie veľkých území. Ťažba ropy produkuje toxické bahno, znečisťuje vodu a často je jej súčasťou spaľovanie obrovských objemov prítomného zemného plynu, ktorý sa priemyslu neoplatí využívať. Spracovanie ropy vytvára ďalšie chemické, tepelné a hlukové znečistenie. Preprava ropy predstavuje rastúce a významné riziko ropných únikov z ropovodov a tankerov. Spaľovanie ropy znečisťuje ovzdušie a je príčinou rastúcich zdravotných problémov, najmä v mestách, kde sa znečistenie koncentruje.
Ropný biznis vždy sprevádzalo porušovanie ľudských práv, korupcia a ozbrojené konflikty. Obchod s ropou často ústí do vyvlastňovania a násilného presídľovania ľudí, represií, mučenia a vrážd. Kontrola nad ropnými zdrojmi bola a v niektorých oblastiach stále je rozhodujúcim faktorom vzniku konfliktov. Potvrdzujú to boje v delte Nigeru, v Sudáne, Kolumbii, Líbyi aj Kazachstane. Americká invázia do Iraku bola iba jednou z mnohých vojenských intervencií a skrytých operácií USA v regiónoch bohatých na ropu, najmä v Perzskom zálive. Ropné zdroje – so vzácnymi výnimkami – teda nie sú žiadnou garanciou silnej a zdravej ekonomiky. Pravidlom je skôr presný opak. Nezávislé štúdie potvrdili súvislosť medzi produkciou a exportom ropy a rastúcim zadlžovaním krajín. To poukazuje na to, že zatiaľ čo rast vývozu ropy zvyšuje schopnosť rozvojových krajín splácať ich dlhy, vo všeobecnosti zároveň súvisí aj s rastom celkového objemu ich dlhov.
Vyčerpávanie známych a ľahko dostupných ložísk ropy, technologický rozvoj ropného priemyslu a verejné subvencie ženú ropné spoločnosti k hľadaniu nových nekonvenčných, mimoriadne rizikových a ešte deštruktívnejších zdrojov. K takým patria ropné piesky, hĺbková ťažba v Mexickom zálive, v oceáne pozdĺž brazílskeho pobrežia alebo ťažba v odľahlých a veľmi zraniteľných oblastiach Arktídy. Ťažba ropných pieskov v kanadskej Alberte zdevastovala milióny hektárov územia domorodých národov, zničila donedávna nedotknuté severské lesy, znečistila rieky a jazerá, otrávila pitnú vodu, poľnohospodársku pôdu, rastliny a živočíchy a zničila živobytie komunitám, ktoré tisícročia žili v harmónii s ekosystémami. Na celom svete sa množia pokusy rozšíriť ťažbu nekonvenčnej ropy , vrátane mimoriadne zraniteľných ekosystémov na Madagaskare, v Mozambiku a v povodí rieky Orinoco vo Venezuele. Aby sa zvýšila výťažnosť ropy, ropné spoločnosti používajú stále viac toxickejších, deštruktívnejších a veľmi rizikových techník. Patrí k nim aj injektovanie pary, plynu a rôznych chemikálií do ropných studní.
Viac informácií o deštruktívnych vplyvoch ropného priemyslu poskytujú stránky viacerých organizácií vo svete, napr. www.priceofoil.org.
Uhlie
Uhlie viaže na jednotku energie viac uhlíka ako iné fosílne palivá (ropa a plyn), pri jeho spaľovaní sa teda uvoľňuje do atmosféry väčšie množstvo oxidu uhličitého. Spaľovanie uhlia je najväčším globálnym zdrojom emisií oxidu uhličitého vo svete (v roku 2012 predstavovalo až 43 % emisií CO2 zo spaľovania). Ale pretože bolo desaťročia najlacnejším fosílnym palivom na svetovom trhu s energiou, v mnohých krajinách sa uhlie stalo dominantným zdrojom na výrobu elektriny. Aj dnes takmer 40 percent svetovej produkcie elektriny pochádza z uhlia. V niektorých krajinách – napríklad v Poľsku, Južnej Afrike a Austrálii – je to ešte podstatne viac.
Každý krok v procese získavania energia z uhlia predstavuje problém pre okolité komunity, pracovníkov aj životné prostredie. Tisíce ľudí zomiera každý rok pri banských nešťastiach, najmä v krajinách so slabými zdravotnými a bezpečnostnými pracovnými normami. Ťažba uhlia je veľmi často príčinou nedobrovoľného vysídľovania komunít, s malou alebo žiadnou kompenzáciou na zabezpečenie alternatívnych spôsobov obživy. V krajinách globálneho Juhu sú drobní poľnohospodári a domorodé obyvateľstvo odkázané na ich tradičné prírodné prostredie. Jeho strata pre nich často znamená stratu živobytie a obživy. Vysídlenci sa tak často ocitnú pod hranicou chudoby a sú nútení sťahovať za prácou do miest, kde neraz skončia v slumoch bez prístupu k základným službám. Pripravovaný uholný banský projekt Phulbari v Bangladéši počíta s akvizíciou 6000 hektárov úrodnej poľnohospodárskej pôdy. Podľa projektovej dokumentácie a nezávislých správ si vyžiada relokáciu 50 - 220 tisíc ľudí. V Mozambiku brazílska spoločnosť Vale vysídlila obce z viac ako 22 tisíc hektárov kvôli povrchovým uhoľných baniam, pričom ako „kompenzáciu“ poskytla vysídlencom menej než 1540 hektárov neúrodnej kamenistej pôdy.
Environmentálne vplyvy závisia od spôsobu ťažby uhlia. Obzvlášť deštruktívna je povrchová ťažba a ťažba, ktorá si vyžaduje odstránenie vrcholových častí pohorí. Ťažba môže porušiť režim podzemných aj povrchových vôd, poľnohospodárske pozemky aj lesy, môže byť zdrojom nadmerného hluku, prachu a jemných látok znečisťujúcich ovzdušie v okolí baní. Poddolované územia sa neraz prepadávajú. Ťažba uhlia je zdrojom obrovských množstiev sutiny, ktoré treba premiestniť s využitím ťažkej techniky. Môže spôsobiť rozsiahlu kontamináciu zdrojov pitnej vody ťažkými kovmi, straty biodiverzity a zvýšiť riziko záplav.
Napriek úlohe, ktorú uhlia hrá pri destabilizácii klímy, vlády mnohých štátov sa odmietajú ukončiť podporu rozvoja uhoľného priemyslu a výstavby nových uhoľných elektrární. Aj v EÚ sú štáty, ktoré využívajú najrôznejšie formy obštrukcií v dekarbonizačnom procese a odďaľujú termín ukončenia ťažby a spaľovania uhlia. Investície do uhoľného priemyslu blokujú podporu opatrení na znižovanie spotreby energie a využívanie obnoviteľných energetických zdrojov. Vytvorili nezdravú závislosť krajín od deštruktívnej fosílnej energetickej infraštruktúry, zvyšujú riziko nekontrolovateľných zmien klímy a komplikujú transformáciu globálnej energetiky. V súčasnosti sa vo svete pripravuje asi 1200 nových uhoľných elektrární, z nich tri štvrtiny v Číne a Indii. Tieto dve najľudnatejšie štáty sa totiž stávajú hostiteľmi špinavého a energeticky náročného priemyslu západu vytláčaného z priemyselne vyspelých krajín prísnejšou legislatívou na ochranu prostredia.
Zemný plyn
Ani zásoby fosílneho zemného plynu nie vo svete sú rozptýlené rovnomerne. Zemný plyn je plynná zmes s prevahou metánu, ktorá voľne prúdi hlboko v skalnom podzemí. V posledných rokoch rastie ťažba tzv. nekonvenčného plynu, a to najmä metánu v pobrežných uhoľných slojoch a bridlicového plynu. Tradičná ťažba konvenčného zemného plynu si vyžaduje len vŕtanie studne. K ťažbe nekonvenčných foriem plynu je ale potrebná kontroverzná technológia, ktorá sa označuje ako hydraulické štiepenie alebo „frakovanie“. Ide o čerpanie obrovských objemov vody zmiešanej s toxickými chemikáliami pod často extrémne vysokým tlakom, ktorý umožňuje plynu voľnejšie prúdiť. Asi polovica použitej vody sa vracia späť na povrch a je treba ju čistiť. Zvyšná polovica ostáva v podloží, kde jej prúdenie už nie je možné ovládať a ohrozuje zdroje podzemnej vody, ktoré zásobujú vodou obyvateľstvo, ekosystémy a poľnohospodárstvo.
Ťažba nekonvenčného plynu rástla doteraz najmä v USA, ktoré chceli predbehnúť v objeme ťažby plynu Rusko a stať sa najväčším svetovým producentom plynu. Väčšina svetových zásob metánu uholných slojov sa nachádza v Kanade, Rusku, Číne, USA a Austrálii. Bridlicový plyn hľadajú aj Argentína, Južná Afrika, Tunisko, Čína a viaceré krajiny v Európe.
Konvenčne ťažený zemný plyn sa dlho považoval za zdroj s podstatne menšími uhlíkovými emisiami ako spaľovanie uhlia alebo ropy. Štúdie však potvrdili, že uhlíková stopa celého životného cyklu plynu je porovnateľná s uhlíkovou stopu uhlia, pretože pri ťažbe a diaľkovej preprave plynu do atmosféry spontánne unikajú obrovské množstvá metánu (skleníkového plynu s rádovo vyšším radiačným potenciálom ako CO2). Celková uhlíková stopa plynu získaného frakovaním je vyššia ako uhlie. Spaľovanie zemného plynu tvorilo v roku 2010 vyše 20 % celkových antropogénnych globálnych emisií C02.
Okrem klimatických vplyvov rastúcej závislosti od plynu ako zdroja energie je ťažba plynu zdrojom vážnych environmentálnych a sociálnych konfliktoch po celom svete. Výstavba plynovodov a infraštruktúry na mnohých miestach zaberá pôdu a ohrozuje vodné zdroje a biodiverzitu. Významné riziká znečistenia vody a ovzdušia predstavuje frakovanie a ťažba metánu uholných slojov. Ťažba bridlicového plynu vždy vyžaduje frakovanie, zatiaľ čo ťažba metánu uholných slojov túto technológiu nepotrebuje - aspoň nie v prvých rokoch prevádzky, aj keď kvôli klesajúcemu toku plynu sa frakovanie používa na zvýšenie produktivity aj tam. Ale bez ohľadu na to, či je alebo nie je potrebné frakovanie, predstavuje ťažba metánu uholných slojov vážne škody na životnom prostredí. Používané chemikálie môžu byť rovnako toxické, a existujú aj tie isté riziká ich únikov a kontaminácie prirodzene sa vyskytujúcimi chemickými a rádioaktívnymi látkami. Keďže metán uholných slojov je často oveľa bližšie k povrchu než bridlicový plyn, pri jeho ťažbe rastie riziko kontaminácie podzemných vôd.
Monitorovanie kvality ovzdušia v blízkosti frakovacích lokalít potvrdilo kontamináciu ovzdušia nemetánovými uhľovodíkmi poškodzujúcich mozog a nervový systém organizmov. Emisie z vrtov bridličných plynov môžu spôsobiť fotochemický smog vyvolávajúci astmu. Preto Európska komisia považuje frakovanie za technológiu predstavujúcu vysoké riziko poškodenia životného prostredia a ľudského zdravia. Vedci tiež skúmajú súvislosť medzi zvýšenou seizmickou aktivitou a hydraulickými frakovacími procesmi.
A napokon, aj spracovanie a preprava zemného plynu – konvenčného aj nekonvenčného – prináša nezanedbateľné environmentálne a sociálne riziká. Aby sa dal zemný plyn prepravovať, musí byť skvapalnený (LNG) metódou super chladenia, pri ktorom sa jeho objem až 600-krát zmenší, aby sa plyn zmenil na tekutinu a dal sa prepravovať v izolovaných cisternách. Závislosť od plynu preto znamená výstavbu a údržbu rozsiahlej siete plynovodov, závodov na skvapalňovanie a spätné splyňovanie, potrebu pohonných hmôt pre tankery a kamióny, ktoré ho prepravujú. Každý prvok v tomto reťazci prináša problémy.
Jadro
Výroba energie z jadrových palív je nebezpečná, nákladná, škodlivá, a to v rozsahu, ktorý medzi ostatnými špinavými zdrojmi energie nemá konkurenciu. Dosvedčili to nielen katastrofy na Trojmíľovom ostrove v USA (1979), ukrajinskom Černobyle (1986) a trojitý krach v závode Fukushima Daiichi v Japonsku (2011), ale aj stovky ďalších nehôd jadrového priemyslu, ktoré unikli zvýšenej pozornosti médií a verejnosti.
Udalosti, ktoré viedli k havárii vo Fukušime, sa predtým považované za nemožné. Poukazuje to na nespoľahlivosť bezpečnostných systémov, ktoré sa v jadrovej energetike uplatňujú, aj ich zraniteľnosť voči zlyhaniu ľudského faktora. Veľké bezpečnostné riziko predstavuje aj starnutie existujúcich jadrových reaktorov. Je umocnené tým, že viaceré jadrové elektrárne sú umiestnené na pobreží a môžu byť vystavené negatívnym účinkom zmeny klímy. Ani bežná prevádzka jadrových elektrární nie je bezriziková. Je zdrojom trvalého úniku nízko-úrovňového žiarenia do životného prostredia prostredníctvom vody použitej na chladenie reaktorov. Obrovskú environmentálnu záťaž a množstvo sociálnych konfliktov spôsobuje ťažba uránu, ktorý je hlavným palivom pre jadrové elektrárne. Výroba asi 25 ton uránu vyžaduje ťažbu pol milióna ton skál a nerastov a produkciu viac ako 100 tisíc ton hlušiny, ktoré samy ostávajú rádioaktívne stovky tisíc rokov. Kontamináciu vodných zdrojov v okolí uránových baní a spracovateľských závodov potvrdili v Brazílii, USA, Austrálii, Namíbii a v mnohých ďalších lokalitách.
Zdravie ľudí neohrozuje len žiarenie v prípade nehody v jadrovej elektrárni, ale aj nakladanie s rádioaktívnym odpadom. Likvidácia tisícov ton rádioaktívneho odpadu z jadrových elektrární predstavuje pre ľudstvo obrovský a trvalý problém. Vysoko aktívne odpady a vyhorené palivové tyče sú toxické a toto rádioaktívne dedičstvo zanechané budúcim generáciám nemá žiadne technické riešenie: na zníženie ich rádioaktivity na úroveň prírodného uránu je treba 1 milión rokov – počas tohto obdobia je bezpodmienečne treba uložiť tento odpad „bezpečne“. Lenže ani počas 60 rokov komerčného využívania jadrovej energie sa nikde na svete nepodarilo vyvinúť žiadne uspokojivé dlhodobé „riešenia". Za také sa považujú hlbinné úložiská, ale aby boli bezpečné, museli by sa vyhoreté palivové tyče v nich skladovať v nádobách vyrobených z materiálu, ktorý by bol schopný trvalo zvládnuť teplo uvoľnené z rádioaktívneho rozpadu a zároveň odolať korózii, účinkom rádioaktivity a zabrániť vniknutiu vody z okolia. Taký materiál sa doteraz nepodarilo vyvinúť. Zemetrasenia a aktívne tektonické poruchy, priesaky vody a zmeny v geologickom prostredí v budúcnosti tak predstavujú hrozbu úniku rádioaktivity do podzemných vôd, riek a životného prostredia.
Rádioaktívne materiály produkované jadrovou energetikou sú tovarom využiteľným na výrobu zbraní hromadného ničenia. Niektoré z vedľajších produktov štiepnych reakcií (napríklad plutónium) sa dajú použiť na výrobu jadrových zbraní; a všetky rádioaktívne odpady sa dajú použiť na výrobu „špinavých bômb", ktoré obsahujú rádioaktívne materiály a konvenčné výbušniny.
Mnohé krajiny sa preto rozhodli postupne vyraďovať existujúce jadrové elektrárne z prevádzky a vyhnúť sa výstavbe nových. Po havárii vo Fukušime prijalo Nemecko rozhodnutie uzavrieť do roku 2022 všetky svoje jadrové elektrárne. Japonsko je v súčasnosti na podobnej ceste a nie je pravdepodobné, že by obnovilo prevádzku svojich takmer 50 reaktorov. Mnoho krajín – vrátane Slovenska – však stále lipne na svojich starnúcich elektrárňach, keďže predĺženie ich životnosti je vzhľadom na enormné náklady na výstavbu nových jadrových elektrární jediný spôsob, ako zachovať vlastné jadrové kapacity.
Plány na výstavbu jadrových elektrární čelia vážnym investičným problémom, takže sa môžu realizovať iba so štátnou podporou. V súčasnosti je v Európe iba niekoľko nových reaktorov vo výstavbe a všetky z nich už mali byť v prevádzke. Výstavba každého reaktora sa oproti plánom niekoľkonásobne predražuje a čas výstavby sa kvôli čoraz prísnejším bezpečnostným opatreniam predlžuje. Napriek tomu sa jadrový priemysel stále snaží o opätovný návrat na scénu, tentokrát zneužívajúc rozsah destabilizácie klímy tvrdením, že jadrová energetika je súčasťou „nízkouhlíkovej" ekonomiky. Tieto tvrdenia sú zavádzajúce. Odhliadnuc od bezpečnostných, ekonomických a environmentálnych dôsledkov, jadrová energia má v súčasnosti síce nižšiu uhlíkovú stopu ako solárne fotovoltaické technológie, ale vyššiu ako využívanie energie vetra na pevnine aj ako vodná energia. Ak by sa však počet jadrových reaktorov výrazne zvýšil, dramaticky vzrastie aj ich uhlíková stopa, pretože sa začnú vyčerpávať ložiská kvalitného uránu a jadrový priemysel sa bude musieť čoraz viac spoliehať na menej kvalitné uránové ložiská. Uvedené kalkulácie navyše neberú do úvahy energetickú náročnosť celého jadrového dodávateľského reťazca, najmä dlhodobé bezpečné uskladňovanie rádioaktívneho odpadu.
Enormná investičná náročnosť, dlhý čas výstavby a historický dlh, ktorý vo forme neriešených nahromedených vysokoaktívnych odpadov pred sebou tlačí jadrová energetika, nedáva žiadnu rozumnú perspektívu tomuto sektoru stať sa plnohodnotnou súčasťou stratégií zmierňovania klimatickej zmeny. Naopak, rozvoj jadrovej energetiky predstavuje obrovskú stratu príležitostí. Pohlcuje veľké verejné finančné zdroje, ktoré by inak mohli stimulovať k rozvoju bezpečných a technologicky jednoduchých alternatív v rámci rozvoja udržateľnej energetiky a namiesto veľmi potrebnej decentralizácie energetického systému v ňom konzervuje najvyššiu mieru centralizácie.
Veľké priehrady
Veľké priehrady (s výškou hrádze nad 15 m alebo objemom väčším ako 3 milióny kubických metrov) sú najväčším individuálnym zdrojom antropogénneho metánu, ktorý vzniká najmä zo zadržiavanej hnijúcej vegetácie. Tvoria asi 23 percent všetkých emisií metánu vytvorených ľudskou činnosťou a prispievajú tak 4 až 5 percentami k otepľovaniu spôsobeného ľuďmi. Veľké priehrady narúšajú vodné a sedimentačné toky, čím negatívne ovplyvňujú biodiverzitu a blokujú migráciu rýb. Priehrady a presmerovávanie korýt riek sú hlavnou príčinou vymretia, ohrozenia alebo zraniteľnosti tretiny svetových druhov sladkovodných rýb. Veľkému počtu kôrovcov, obojživelníkov, rastlín a vtákov závislých od sladkovodných biotopov tiež hrozí zánik alebo nebezpečenstvo.
Väčšina z takmer 60 tisíc veľkých priehrad, ktoré boli doteraz vo svete postavené, zdevastovali viac ako polovicu najväčších svetových riek: zredukovali biodiverzitu, zatopili obrovské plochy mokradí, lesov a poľnohospodárskej pôdy a zhoršili parametre sladkovodných biotopov. Napriek tomu sa v rôznych krajinách plánuje výstavba ďalších nových veľkých priehrad. Mnohé z nich slúžia na výrobu elektriny.
Výstavbu veľkých priehrad často sprevádza nútené vysídľovanie komunít s drastickými sociálnymi dôsledkami. Svetová komisia pre priehrady odhadla počet vysídlencov kvôli výstavbe priehrad vo svete na 40 až 80 miliónov. Stavba priehrad a vysídľovanie postihnutých komunít často sprevádzajú represie a násilie (napríklad počas výstavby priehrady Chixoy v Guatemale, ktorú financovala Svetová banka v roku 1980, bolo zavraždených vyše 440 domorodcov z kmeňa Mayov Achi polovojenskými provládnymi oddielmi potom, čo odmietli opustiť svoje domovy).
Zmeny riečnych tokov, ku ktorým pri výstavbe veľkých priehrad dochádza, negatívne ovplyvňujú aj na životy miliónov ďalších ľudí žijúcich pozdĺž ich brehov. Obmedzujú rybolov, znehodnocujú kvalitu vody a narúšajú prirodzený režim povodní, ktorý má zásadný význam pre zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy. To ohrozuje lokálnu, regionálnu aj národnú potravinovú bezpečnosť.
Napriek tomu OSN oficiálne považuje veľké priehrady za prínos k riešeniu klimatickej krízy. Ich výstavba je podporovaná v rámci tzv. „Schémy čistého rozvoja"(Clean Development Mechanism - CDM). Obchodovanie s uhlíkovými emisiami a kompenzačné mechanizmy, ktoré umožňujú ich financovanie, dovoľuje priemyselne vyspelým štátom udržiavať svoje vysoké emisie skleníkových plynov tým, že investujú do energetických zdrojov v rozvojových krajinách - vrátane výstavby veľkých priehrad -, ktoré „papierovo“ znižujú skleníkové emisie. To v skutočnosti iba ďalej zvyšuje tvorbu emisií a udržiava v chode súčasnú neudržateľnú energetiku.
„Energetické zhodnocovanie“ (spaľovanie) odpadov
Spaľovne odpadov sú technológie, ktorými sa pália komerčné, komunálne a nebezpečné odpady vrátane papiera, plastov, kovov a zvyškov potravín. Teplo je jedným z vedľajších produktov spaľovacieho procesu spolu s popolom, rôznymi plynmi, látkami znečisťujúcimi ovzdušie, odpadovými vodami a kalmi z čistiarní odpadových vôd. Zainteresovaný priemysel sa snaží prezentovať tento najnevhodnejší spôsob nakladania s odpadmi ako súčasť „nízkonákladového riešenia na báze obnoviteľných zdrojov".
Väčšinu komunálneho odpadu nemožno považovať za obnoviteľné zdroje. Tvoria ich materiály ako je papier, plasty a sklo, ktoré sa vyrábajú z prírodných zdrojov, ktorých regeneračná schopnosť aj množstvo nie sú neobmedzené a získavajú sa spôsobom v rozpore s princípmi udržateľnosti (lesy, voda, nerasty). Spaľovanie týchto materiálov za účelom výroby elektrickej energie zvyšuje dlhodobý dopyt po nich, čím pôsobí proti snahám chrániť ich zdroje, znižovať objem obalov a odpadov a podporovať ich znovupoužívanie, recykláciu a kompostovanie. 90 a viac percent materiálov spaľovaných v spaľovniach komunálneho odpadu alebo ukladaných skládkach je možné znovu použiť, recyklovať alebo kompostovať.
„Energetické zhodnocovanie“ odpadov je výrazným zdrojom emisií skleníkových plynov aj iných znečisťujúcich látok, vrátane toxických (napr. ortuti a ultra-jemných častíc). Spaľovanie a skládkovanie odpadov produkuje počas ich životného cyklu oveľa viac emisií skleníkových plynov ako znižovanie tvorby odpadov, opätovné použitie a recyklácia tých istých materiálov. Podľa amerického ministerstva životného prostredia spaľovne emitujú viac oxidu uhličitého na jednotku elektriny (1355,3 kg/MWh) ako uhoľné elektrárne (1020,1 kg/MWh). Spaľovanie odpadu okrem toho prispieva k zmene klímy aj tým, že podporuje novú, energeticky náročnú ťažbu a spracovanie prírodných zdrojov namiesto ich opätovného použitia a recyklácie. Bezodpadové technológie – recyklácia a kompostovanie – usporia 3-5-krát väčšie množstvo energie, ako sa vyrobí zo spaľovania odpadov.
„Energetické zhodnocovanie“ odpadov predstavuje nezanedbateľné riziko pre životné prostredie a zdravie pracovníkov aj obyvateľov žijúcich v susedstve spaľovní. Ide o veľmi nákladný a ekonomicky neefektívny zdroj energie. Spaľovne vyžadujú veľké množstvo materiálnych vstupov vo forme odpadu a ich cieľom je výroba malého množstva energie vzhľadom na relatívne nízku výhrevnosť odpadov. Aj napriek jasným ekonomickým výhradám proti výrobe energie v spaľovniach odpadu, vlády po celom svete podliehajú lobingu priemyslu a utrácajú obrovské sumy z verejných rozpočtov na dotovanie výstavby a prevádzky spaľovní.
Priemyselné agropalivá a biomasa
Na rozdiel od tradičných biopalív, ako je hnoj alebo palivové drevo pochádzajúce zvyčajne z miestnych zdrojov a využívané na vykurovanie a varenie, priemyselné agropalivá sú naviazané na rozsiahle poľnohospodárske plantáže a miešajú sa s benzínom a naftou na pohon motorových vozidiel. Existujú dva typy agropalív: bioetanol a bionafta. Bioetanol sa vyrába zo škrobových plodín (napr. kukurice, pšenice a manioku) a cukornatých plodín (napr. cukrovej repy a cukrovej trstiny). Bionafta sa môže vyrábať z palmového oleja, orechového oleja z dávivca (jatropha), kokosového oleja, sójového oleja a iných rastlinných olejov.
Celosvetová produkcia agropalív výrazne vzrástla, aby nasýtila rastúci dopyt po palivách pre cestnú a leteckú dopravu. Na mnohých miestach je dopyt po agropalivách stimulovaný aj vládnymi zásahmi, ako sú dotácie a politické ciele. Napríklad Spojené štáty a Európska únia prijali právne predpisy vyžadujúce zvýšený podiel agropalív v kvapalných palivách pre dopravu. Táto požiadavka motivuje súkromných investorov k rozsiahlym investíciám na nákup pozemkov v celom globálnom Juhu na plantáže dodávajúce agropalivá.
Expanzia plantáží na výrobu priemyselných agropalív je dôvodom zaberania pôdy v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Pozemky, predtým využívané miestnymi komunitami, sa prenajmú alebo predajú cudzím investorom, korporáciám alebo vládam. Odhaduje sa, že produkcia agropalív je príčinou až 66 percent zabraných pozemkov v Afrike a 44 percent globálne. Tento proces často sprevádza násilné vysťahovanie drobných farmárov a ovládnutie systému zásobovania vodou, čo vedie k podvýžive a hladu, pretože miestni farmári zbavení pozemkov nie sú schopní pestovať jedlo pre seba ani pre miestne trhy.
Rastúci dopyt po agropalivá vedie k holorubom a odlesňovaniu pozemkov, ako sú rašeliniská a trvalé trávne porasty. Tým sa likvidujú dôležité globálne zachytávače uhlíka. Podľa správy Oakland Institute konverzia dažďových pralesov a pôvodných pasienkov na polia na pestovanie plodín na výrobu agropalív uvoľní 17 až 420 krát viac CO2, než je množstvo emisií skleníkových plynov ušetrených nahradením fosílnych palív týmito agropalivami. Devastačné vplyvy plantáží priemyselných agropalív („zelených púští“) na biodiverzitu sú podrobne zdokumentované. Premena primárneho dažďového pralesa na plantáž na výrobu palmového oleja napríklad vedie k strate viac ako 80 percent rastlinných a živočíšnych druhov.
Robotníci na takýchto plantážach sú často zneužívaní a ich podmienky sa neraz blížia otrockej práci. Výroba priemyselných agropalív často konkuruje produkcii potravín a ženie nahor ceny potravín. Podľa Panelu expertov OSN pre potravinovú bezpečnosť a výživu je prvým bezprostredným dôsledkom pestovania plodín na výrobu biopalív zníženie dostupnosti potravín a krmív. To spôsobuje rast cien a nedostupnosť potravín pre chudobných. Okrem toho všetky plodiny si konkurujú v nárokoch na vodu, prácu, kapitál, vstupy a investície. V súčasnosti nie sú k dispozícii žiadne nepotravinárske plodiny, ktoré by zabezpečili harmonickejšiu výrobu biopalív na marginálnych pozemkoch. Podmienky na hodnotenie priamych aj nepriamych dôsledkov pestovania nepotravinárskych plodín na potravinovú bezpečnosť by preto mali byť rovnako prísne ako podmienky, ktoré sa vyžadujú pri potravinových plodinách. Inými slovami, biopalivá druhej generácie (tzv. pokročilé biopalivá) vyrábané na báze priemyselnej biomasy, drevnatých plodín, poľnohospodárskych zvyškov alebo odpadu ohrozujú potravinovú bezpečnosť rovnako ako agropalivá prvej generácie, pretože aj ony budú konkurovať produkcii plodín na výrobu potravín vo vzťahu k pozemkom a vode.
Mnohé problémy spojené s výrobou priemyselných agropalív sú dôsledkom priemyselnej výroby biomasy na energetické účely. Priemyselná biomasa obyčajne pochádza z veľkoplošných a intenzívne obhospodarovaných monokultúrnych plantáží (najmä rýchlorastúcich drevín). Takéto priemyselné plantáže sa zakladajú väčšinou v krajinách globálneho Juhu. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN sa rozloha „umelo sadených lesov“ na Juhu v rokoch 1990 až 2010 zvýšila o viac ako polovicu (z 95 mil. na 153 miliónov hektárov).
Klimatické vplyvy priemyselnej biomasy môžu byť porovnateľné a dokonca horšie ako v prípade spaľovania uhlia (spaľovanie celých stromov vo veľkokapacitných biomasových spaľovniach na výrobu elektrickej energie v horizonte 40 rokov môže zvýšiť emisie skleníkových plynov až o polovicu oproti spaľovaniu uhlia). Intenzívne využívanie zvyškov z obhospodarovaných lesov ("čistenie lesov") má tiež negatívny vplyv na klímu, pretože vyčerpáva organickú hmotu z lesného podložia a pôdu a tak znižuje biosférické zásoby uhlíka. Napriek tomu sa podľa prognózy Medzinárodnej energetickej agentúry z roku 2015 spotreba biomasy a agropalív na výrobu energie do roku 2035 štvornásobne zvýši.