Žijeme v čase množiacich sa hospodárskych a finančných kríz a prehlbujúcej sa nerovnosti medzi ľuďmi aj regiónmi. Expandujúca konzumná spoločnosť nenávratne vyčerpáva prírodné zdroje a rastie koncentrácia moci v rukách čoraz vplyvnejších skupín, ktoré z týchto negatívnych trendov profitujú. Ekonomická stabilita jednotlivcov, rodín, komunít, obcí a regiónov klesá. A rastie ich závislosť od globálnej ekonomiky, ktorej podstatu nevedia a za súčasných podmienok ani nemôžu účinne ovplyvniť.

Obce a regióny sa snažia čeliť existujúcim finančným problémom a ekonomickému zaostávaniu rôznymi spôsobmi: rozpredávajú zbytky vlastných zdrojov (napr. pôdu, lesy, prevádzky, budovy), nebránia postupnej privatizácii služieb a prevázky životne dôležitej infraštruktúry (vodárenskej, dopravnej, odpadovej, energetickej) a nechávajú sa vťahovať do živelnej prípravy a realizácie projektov, ktoré často ani nemajú význam pre budúcnosť ich regiónu iba preto, že nejaké ministerstvo vyhlásilo dotačnú výzvu. Z takýchto projektov obyčajne dotujú cudzích investorov, ktorí hľadajú všetky dostupné cesty, ako sa etablovať v regióne a začať z neho čo najdlhšie vysávať zdroje.

Rastúca spotreba energie v systéme s centralizovanou a monopolizovanou energetikou zároveň znamená závislosť od dovozu energie a palív. Ekonomický dôsledok je jasný: z regiónov uniká kapitál a ich ekonomika je čoraz nestabilnejšia a zraniteľnejšia. Dovoz energie a palív (rovnako ako dovoz všeobecne) totiž pôsobí ako účinná a dlhodobá drenáž peňazí z regiónov.

Okrídlená fráza „inej cesty niet“, za ktorú sa doterajšia prax neoprávnene skrýva, je falošná. Šancu na prosperitu má iba zásadná zmena uvažovania o energetike a ekonomike, a to na všetkých úrovniach. Čím skôr dôjde k obratu smerom k posilňovaniu energetickej autonómie regiónov, tým rýchlejšie sa regióny začnú ekonomicky stabilizovať.

V ideálnom prípade to znamená, že samosprávy a regióny budú schopné vyrobiť toľko tepla, elektriny a palív, koľko potrebujú. Dovoz palív a energie bude teda pre ne otázkou možnosti, nie existenčnej nutnosti. Energetika nesmie pôsobiť ako brzda rozvoja regiónov, ale musí sa stať naopak zdrojom ich príjmov a práce pre ich obyvateľov. To sa ale nedá dosiahnuť rýchlo ani živelne, ale iba postupne a dobrým plánovaním.

 

Energetická sebestačnosť regiónov v praxi znamená zrušenie zbytočnej spotreby energie na miestnej úrovni. Ostávajúcu potrebu, ktorá je opodstatnená a nedá sa už viac obmedziť, je treba pokryť rozumnou kombináciou dostupných obnoviteľných zdrojov, dôsledne pri tom rešpektujúc princípy udržateľnosti a limity prostredia. Akékoľvek predimenzované využívanie miestnych obnoviteľných zdrojov (biomasy, vody) by sa totiž v budúcnosti regiónom nepríjemne vypomstilo na degradácii prostredia, lesov, pôdy a vody a podkopalo by budúce možnosti ich rozvoja.

Energetickú sebestačnosť nie je možné dosiahnuť bez citlivého a efektívneho využívania lokálnych ľudských, vedomostných, finančných, technických a kapitálových zdrojov, ani bez vysokej miery lokalizácie miestnej ekonomiky (t.j. bez orientácie väčšiny hospodárskych činností na uspokojovanie lokálnych potrieb, obmedzovania dovozu potravín, výrobkov a služieb, bez rozvoja domácich pracovných príležitostí a diverzifikácie lokálnych ekonomických aktivít).

To ale neznamená nič iné, ako to, že udržateľná energetika sa musí stať významnou a stabilnou lokálnou politickou prioritou.