Zničená krajina a zbedačené komunity – to je spoločný menovateľ modernej ťažby minerálov a zrkadlo globalizovaného neoliberálneho systému, ktorý elite zabezpečuje privatizáciu ziskov z vyťažených minerálov a súčasne rozkladá negatívne dôsledky ťažby na poškodenú spoločnosť.
Čo je ale v rôznych kútoch sveta odlišné, je spôsob, akým si biznis vynucuje profit na úkor verejného záujmu. To, čo je právne aj civilizačne nemysliteľné tam, kde nadnárodné firmy presúvajú zisky a kde sídlia, je zaužívanou praxou v krajinách, ktoré zvykneme obviňovať z nedostatku demokracie. Fyzické násilie nevynímajúc.
Obr. 1: Stret obyvateľov horského regiónu Cajamarca na severe Peru so štátnou políciou presadzujúcou záujmy
súkromnej nadnárodnej spoločnosti, ktorá získala licenciu na povrchovú ťažbu zlata kyanidovou metódou.
Michaela Farkašovská sa o ťažbe zlata v Peru rozprávala s dr. Davidom Velazcom, riaditeľom Ekumenickej nadácie pre rozvoj a mier (FEDAPAZ) a advokátom zastupujúcim záujmy komunít poškodených alebo ohrozených ťažbou minerálov.
Ťažba zlata v Cajamarce na severe Peru sa navonok legitimizuje poukazovaním na jej pozitívny makroekonomický vplyv. Je to štandardná neoliberálna propaganda s povahou lži, pretože nehovorí nič o odvrátenej strane údajných makroekonomických prínosov. Čím boli vykúpené zisky ťažobných spoločností v Cajamarce?
Keď sa v roku 1992 začalo ťažiť zlato v oblasti Yanacocha povrchovým spôsobom, bol región Cajamarca štvrtým najchudobnejším v Peru. Hlavným motívom ťažobnej propagandy pred udelením koncesie na ťažbu zlata bol práve prísľub ekonomického rastu. Po 22 rokoch ťažby je oblasť Yanacocha nenávratne zdevastovaná, a to v miere oveľa väčšej ako sa predpokladalo. Firma zničila veľkú rozlohu poľnohospodárskej krajiny a zlikvidovala časť vodných zdrojov, čím ohrozila potravinovú bezpečnosť obyvateľstva. To malo pochopiteľne veľké sociálne dôsledky. Región sa postupne prepadol na samé dno najchudobnejších regiónov v krajine.
Obr. 2 a 3: Yanacocha v roku 1992 a 2013
Miestne obyvateľstvo, ktoré po generácie žilo dôstojne a sebestačne, bolo asi ťažko presviedčať o tom, aby súhlasilo s ťažbou zlata, ktorá ich pripraví o zdroj obživy.
Firmy nepotrebujú presviedčať, ale vnútorne rozvracať jednotu miestnych komunít, ktoré im stoja v ceste. Najmä ak sa im podarí korupčne získať licenciu na ťažbu bez súhlasu alebo vedomia miestnych obyvateľov. Vtedy totiž musia vždy čakať veľmi tvrdý odpor, ktorý musia nejako zlomiť, ak chcú ťažiť. Spolu s licenciou však zase získavajú silného spojenca – štát, najmä jeho represívne zložky, ktoré už majú formálny dôvod „chrániť“ dodržiavanie práva, v tomto prípade práva firmy využívať získanú licenciu.
Priatelia Zeme–CEPA dlhé roky poskytovali podporu miestnym komunitám ohrozeným veľkými investičnými projektmi na Slovensku. Boli to najmä vodné priehrady, ale aj jeden zámer ťažby zlata. Firmy – štátne v minulosti a súkromné neskôr – postupovali všade veľmi podobne, kombinovali vhodný mix „cukrov a bičov“, od manipulácie dezinformáciami alebo lžami a falošnými sľubmi, cez korupciu, vyhrážky, ohováranie a démonizáciu aktívnych ľudí, kupovanie expertov až po financovanie miestnych futbalových klubov či folklórnych súborov. Po asi piatich rokoch sme opísali celý algoritmus taktík, ktorými postupne rozvracali miestny odpor. Ako sa rozvracajú komunity vzdorujúce proti ťažbe zlata v Peru?
Metódy firiem sú všade podobné, rozdiely sú v ich kombinácii a v miere násilia, ktorú režim pripúšťa. V Yanacoche firmy sľubovali ľuďom prácu, a tak ju na začiatku niektorým aj dali, hoci to bola práca celkom nezmyselná a zbytočná – tí ľudia napríklad odpratávali z ciest kamene. Pochopiteľne, že ťažba zlata je mechanizovaná a zložitá technika nikdy nepotrebuje miestnych nekvalifikovaných robotníkov, s výnimkou nepočetných podradných činností. Z takto podplácaných ľudí sa potom firmy snažia vytvárať združenia, ktorých optickým cieľom je „podporovať miestny rozvoj“ a šíriť sľuby o prínosoch budúcej ťažby. Lenže táto taktika je v Peru neúčinná, väčšinu ňou nikdy neobalamutia. Keďže ťažba zlata sa sústreďuje do horských oblastí s roľníckymi komunitami, firmy často financujú „pilotné“ poľnohospodárske aktivity. Môžu to byť napríklad nové „perspektívne“ metódy rybolovu, aby presvedčili tradičných poľnohospodárov preorientovať sa na rybolov, ktorý budúca ťažba neohrozí. Ale aj takéto pokusy väčšinou zlyhali. Ďalším pokusom bolo vytvorenie a financovanie činnosti združení „na podporu záujmov ohrozenej komunity“. Firmy dbajú na to, aby do ich názvu vždy prepašovali aj nejaké miestne názvoslovie. To umožňuje zaplateným osobám vystupovať „v mene“ celej komunity, rozsievať zmätok a dlhodobo budiť dojem, že nie všetci domáci sú proti ťažbe.
To sú „mäkké“ metódy...
Ale paralelne s tým ľudia protestujú. Firmy vtedy proti nim nasadzujú svoje bezpečnostné zložky a vláda na ich žiadosť často vysiela proti svojim občanom políciu a milície. V Peru dokonca na ochranu firiem vláda vyhlasuje v konfliktných oblastiach aj výnimočný stav. Tam už o žiadnych mäkkých metódach nemôže byť reč. V Yanacoche doteraz zabili piatich protestujúcich a viacerých zmrzačili tak, že majú trvalé následky. Celkový počet doterajších obetí represií voči ľuďom protestujúcim proti ťažobným projektom v celom Peru je ale mnohonásobne vyšší. Nie je výnimkou, že protestujúcich počas zadržania mučia.
Do akej miery sa firmám darí likvidovať komunity, ktoré im stoja v ceste?
Občas sa ťažiarom podarí včas vnútorne rozložiť domáci odpor. Napríklad anglicko-švajčiarskemu koncernu Xstrata (od mája 2013 ho pohltila firma Glencore) sa podarilo od miestnych komunít odkúpiť za smiešnu sumu ich pôdu pre projekt povrchovej ťažby medi Las Bambas v juhoperuánskom regióne Apurímac. Ľudia sa museli vysťahovať a potom ich už čakal tradičný scenár: keďže stratili domov aj zdroj obživy, presťahovali sa do miest. Tam ale nenašli sľubované lepšie životné podmienky ani prácu a veľká väčšina z nich iba rozšírila počet extrémne chudobných a skôr alebo neskôr skončila na ulici alebo v kriminále. Drvivá väčšina komunít však nepodľahne manipulácii ani korupcii. Voči nepoddajným potom nastúpi hrubá sila.
Obr. 4 - 6: Autorom týchto fotografií sú policajti, ktorí sa zúčastnili akcií proti protestujúcim. Tých po zatknutí držali v objektoch ťažobnej firmy a metódy, ktoré polícia použila, spĺňali znaky mučenia. V plastových vreciach, ktoré majú zatknutí na hlavách, sú chemikálie poškodzujúce kožu. Tieto fotografie slúžia na súde ako usvedčujúci materiál.
Čo robí vidiecke poľnohospodárske komunity v Peru – z nášho pohľadu chudobné, nevzdelané, bez komunikačných prostriedkov a ďaleko od pozornosti väčšinovej spoločnosti – takými odolnými voči premysleným a mnohokrát testovaným manipulačným stratégiám ťažobného biznisu?
Domorodí roľníci veľmi dobre rozumejú svojej zemi. Dobre vedia, že pod jej povrchom sú ukryté vzácne nerastné zdroje – veď ich po stáročia citlivo a umne využívali, ale bez toho, aby ich celkom vyčerpali, a pritom si nezničili vodné zdroje ani nepoškodili pôdu na povrchu. Na to nepotrebujú žiadne formálne vzdelanie. Ich vnímanie väzieb medzi prírodou a spoločnosťou je hlboké a dôsledné a poskytuje im iný druh poznania, než aký očakáva tzv. civilizovaný človek. Aj keď by ich systém neraz klasifikoval ako formálnych analfabetov, nie sú hlúpi, ani ignorantskí ani pasívni a ani sa nepovažujú za chudobných. Naopak. So srdcom a inteligentne spravovaná krajina im poskytuje všetko, čo potrebujú. Práve preto takýchto ľudí nezmanipulujete peniazmi. Roľník má ale vždy iný pohľad na pôdu ako ten, čo žije v predstave, že ho živí niečo iné ako pôda. A tu, v Latinskej Amerike je to ešte zvýraznené úplne iným chápaním vlastníctva ako takého. Podľa západného konceptu môžete pôdu vlastniť, u nás však bola pôda od nepamäti spoločným statkom, nikto ju nevlastnil, patrila všetkým, a to nie iba ľuďom, ale vôbec všetkým bytostiam, ktorým poskytuje obživu.
Pri konfliktoch s ťažobnými firmami teda dochádza aj k civilizačnému stretu, ktorý sa prejavuje dvoma úplne odlišnými právnymi konceptmi.
Obrana pôdy zo strany domorodých komunít nie je žiadnym prvoplánovým utilitárnym prejavom obrany nejakých vlastníckych práv. Pôda je pre tieto komunity prirodzenou súčasťou ich celého kultúrneho dedičstva. Ale aj keď pôdu, z ktorej žijú, bránia v rámci existujúceho právneho systému, ťahajú často za kratší koniec. Podľa právneho poriadku vlastnia iba pôdu na povrchu, zatiaľ čo nerasty pod ním sú majetkom štátu. Ak ich štát odovzdá firme – často vďaka korupcii a podvodom – postúpi zároveň firme aj právo vyťažiť ich spod povrchu, a pri vynucovaní tohto práva im poskytne pomoc. Podľa platných zákonov síce udeleniu licencie musí formálne predchádzať posúdenie vplyvu ťažby na životné prostredie a súhlas vlastníkov a užívateľov pôdy nad minerálmi, ale tieto podmienky sa v systéme s hlboko zakorenenou korupciou dajú vždy obísť. Stačí mať peniaze a poznať kľučky.
Obr. 7: Máxima Acuña de Chaupe žije už 24 rokov v Tragadero Grande v regióne Cajamarca na severe Peru. V roku 2011 sa od nej bez úspechu pokúsila tieto pozemky odkúpiť americko-peruánska firma Yanacocha Mining Corporation s kapitálovou účasťou Svetovej banky, ktorá tu chce ťažiť zlato. Postavou drobná, ale odhodlaná Máxima Acuña sa postavila do čela miestneho odporu a odvtedy jej rodina čelí perzekúciám. Dvakrát jej zničili majetok, jej pohyb bol monitorovaný, polícia zbila ju aj jej dcéru. V roku 2012 ju firma zažalovala a súd ju odsúdil na tri roky podmienečne a peňažný trest. Tento verdikt bol o dva roky neskôr pre pochybenia súdu zrušený. V januári 2013 komando štátnej polície zničilo tábor ľudí, ktorí ju prišli podporiť a v januári 2014 jej rodinu násilne vysťahovali z Tragadero Grande. Krátko predtým dostala telefonickú výstrahu, aby odišla, lebo ju zabijú. Začiatkom augusta 2014 ju súd odsúdil na 4 roky nepodmienečne za obsadenie pôdy, ktorú jej vyvlastnili. Podľa Dr. Velazca sa terčom stala preto, že stála na čele lokálneho odporu proti ťažbe zlata a navyše jej pôdu firma potrebuje pre ťažbu. Máxima Acuña de Chaupe sa má stať exemplárnym odstrašujúcim príkladom pre ostatných. Projekt ťažby zlata je dočasne pozastavený a Máxima sa proti rozsudku odvolala.
Vy ste právnik využívajúci existujúci právny systém na obhajobu komunít poškodených alebo ohrozených ťažbou minerálov. Čo konkrétne robíte?
Pre firmy, ktorým pri likvidácii odporu sekunduje štátny aparát, je vždy veľmi dôležité odstrániť z cesty prirodzených lídrov komunít, ktoré sú odhodlané nepoddať sa. Keby ich komunita stratila, intenzita odporu klesne. Počas protestov sa preto pozornosť systému a jeho represie zameriavajú práve na lídrov odporu. Často ich súdia za zločiny, ktoré nespáchali. Ja takéto osobnosti obhajujem. Obhajujem aj rodiny, ktorým počas odporu zavraždili blízkych. Zhromažďujem dôkazy a poskytujem im služby, ktoré by si v komerčnom systéme nikdy nemohli dovoliť. Napríklad dokazujem, že tí ľudia boli zavraždení, že ich kolegov počas zatknutia mučili, že štátni zástupcovia prekračujú svoje právomoci alebo že si naopak neplnili povinnosti, za ktoré sú platení. Aby sa presadila spravodlivosť, je treba veľa vecí zdokumentovať a dokázať, a to nie je jednoduché.
Obr. 8: Domáce obyvateľstvo nikdy nesúhlasilo so zámerom povrchovej ťažby medi a molybdénu firmy Rio Blanco Copper v provincii Huancabamba regiónu Piura na severe Peru. V roku 2007 bol tento projekt v referende jednoznačne odmietnutý. Keď peruánska vláda výsledky referenda neuznala a firma naďalej projekt pripravovala, protesty verejnosti sa množili a vyostrovali. 2. decembra 2009 boli počas takýchto protestov v meste Cajas-Canchaque políciou zavraždení dvaja ľudia: 55-ročný otec 8 detí Vicente Robledo Ramírez a 39-ročný otec 6 detí Castulo Correa Huayama. Fotografia svedčí o tom, že boli zastrelení odzadu. Vrahov dodnes nedosúdili. Rodiny týchto aj ďalších troch podobne zavraždených na súdnom procese zastupuje dr. David Valazco.
Osvedčenou taktikou na pacifikáciu odporu voči investičným projektom u nás na Slovensku je dehonestácia jeho lídrov a ich obviňovanie z poberania veľkých odmien zo zahraničia.
Táto taktika sa praktizuje a funguje všade. V Peru sa k tomu pridáva kriminalizácia sociálnych lídrov. Obrovskú rolu pri tom hrajú masmédiá – privátne aj štátne – ktoré sú pilierom neoliberálneho systému. Marca Aranu, známeho obhajcu životného prostredia a ľudských práv komunít postihnutých ťažbou minerálov, po tlačovke usporiadanej na výročie zavraždenia troch ľudí v Celendine v júli 2012 polícia na hlavnom námestí v meste Cajamarca zatkla a surovo zbila, pričom mu zlomili sánku. Médiá tohto bývalého kňaza a lídra hnutia Za Zem a slobodu neustále démonizujú. Vykresľujú ho ako „satana v sutane“, smilníka s tromi ženami a šíria informácie o tom, že sa angažuje proti ťažbe za ťažké milióny dolárov od medzinárodných organizácií. Intelektuáli s vysokým renomé, ktorých hlas by mohol zavážiť, majú preto často strach otvorene sa pridať na stranu poškodených. Za atmosféru strachu sú spoluzodpovedné médiá.
Obr. 9 - 10: „V našej farnosti sme prestali používať zlaté predmety. Boha nemožno uctievať nástrojmi, ktoré spôsobujú utrpenie a ničia prírodu“ tvrdí bývalý kňaz Marco Arana, ktorý takmer 20 rokov viedol odpor miestnych komunít v regióne Cajamarca proti ťažbe vzácnych kovov. Napriek obrovskému spoločenskému rešpektu, ktorý si v krajine získal, sa stal objektom sledovania, znevažovania, vyhrážok a dlhodobých represií nielen zo strany súkromnej bezpečnostnej firmy a štátnej polície, ale aj pravicových médií a arcibiskupstva.
Cirkev zohráva v živote komunít v Latinskej Amerike významnú úlohu, neraz tvorí kľúčový prvok ich obranného mechanizmu voči korporátnym predátorom. Je to tak aj v prípade komunít ohrozených banskými projektmi v Peru?
Ako kde. Veľmi záleží na konkrétnom ráde, ktorý pôsobí v danej komunite. Sociálne najcitlivejší a solidárni s miestnymi komunitami sú tradične františkáni, dominikáni a jezuiti. Neraz sa postavia na čelo ohrozenej komunity a sú jej pevnou oporou. Ale na druhej strane silný vplyv v Peru má aj konzervatívna elitárska katolícka Opus Dei, ktorej predstavitelia otvorene označujú lídrov odporu za teroristov a kriminálnikov. Bol to peruánsky arcibiskup a člen Opus Dei, ktorý zariadil, že po tom, čo sa Marco Arana verejne postavil proti firme a systému na stranu jednoduchých ľudí, bol tento kňaz zbavený kňazskej funkcie.
Ak sú primárnym terčom útokov miestni lídri, hneď druhým v poradí sú nepochybne ich advokáti a kľúčoví spojenci, ktorí ich bránia proti represiám a manipulácii. Kto pomáha vám?
My, ktorí hájime práva poškodených komunít, robíme svoju prácu s vedomím, že sa útoky zvrtnú aj proti nám a našim rodinám. Ani mne sa nevyhli, ale nemôžem im podliehať, aj keď to nie je vždy ľahké. V Peru funguje viacero podporných občianskych aj profesijných sietí, ktoré s nami solidarizujú. Vznikli dokonca skupiny psychológov, ktoré nám pomáhajú zvládať stres a pokusy kriminalizovať nás. Partnerské organizácie v zahraničí nám zase pomáhajú zviditeľňovať neférové praktiky firiem a posúvať informácie o praktikách ťažobných firiem ich investorom, ktorých sa spoločne snažíme presvedčiť o tom, aby takéto projekty nefinancovali. Mimovládne organizácie pôsobiace v zahraničí niekedy poskytnú aj finančnú podporu, ktorá poškodeným komunitám otvorí prístup k právnej pomoci, akú by si inak nemohli dovoliť.
Aká je šanca, že v demokratických voľbách v Peru by ľudia poškodzovaní ťažbou zlata či ropy presadili režim, ktorý by rešpektoval ich práva, zdroje a krajinu?
V Peru žije 30 miliónov ľudí. Väčšina z nich sú síce potomkovia pôvodných obyvateľov, ale až takmer 80 percent celkovej populácie žije v mestách – bez priamej väzby na pôdu a pod silným vplyvom médií a systému. Iba asi 13 percent peruánskej spoločnosti tvoria pôvodné poľnohospodárske vidiecke komunity, najmä v horských oblastiach Ánd. Bývalý prezident Peru Alan García ich počas výkonu funkcie prezidenta verejne označil za občanov piatej kategórie a pred tromi rokmi ich v rozhovore pre jeden denník dokonca nazval psami. Ľahko si asi viete predstaviť celkový obraz týchto ľudí v peruánskej spoločnosti s takouto hlavou štátu.
David Velazco prišiel na Slovensko na pozvanie združenia Priatelia Zeme–CEPA v rámci projektu Od nadspotreby k solidarite: posilňovanie pôsobnosti občanov v prospech zodpovednosti Európy za globálnu udržateľnosť, ktorý finančne podporila Európska Únia. Fotografie: FEDEPAZ, Peru.