Foto: Jagoda Munič, FoEI
El Cerrejón je firma spravujúca povrchovú uhoľnú baňu v regióne Guajaira na severovýchode Kolumbie, ktorej jeden z akcionárov je britsko-juhoafrický nadnárodný koncern Anglo American. Kvôli tejto bani boli zo zeme svojich predkov už nedobrovoľne presídlené mnohé komunity. Expanzívne ambície ťažobnej firmy ohrozujú existenciu ďalšie komunity.
Komunita Tamaquito s pôvodnými obyvateľmi Wayuu bola presídlená len nedávno. Politika tzv. spoločenskej zodpovednosti firmy El Cerrejón tento krok označuje za úspech. Lenže príbeh, ktorý rozpráva zástupca poškodenej komunity Jari Fuentesepiayu, o úspechu nesvedčí.
"S El Cerrejón sme vyjednávali sedem rokov, a bola to tvrdá bitka. Najťažšie bolo rokovať o posvätnej pôde a o našom kultúrnom a duchovnom dedičstve. To žiadna biela osoba nepochopí, "hovorí Jari. "Firma nám ponúkla peniaze, tri milióny pesos pre každú rodinu [približne 1115 eur] ako kompenzáciu za stratu duchovných a kultúrnych hodnôt. Považovali sme to za urážku." Rokovania uviazli na mŕtvom bode. Firma nakoniec musela najať sprostredkovateľa domorodého pôvodu, aby vyjednal dohodu. Výsledkom bolo, že firma sľúbila komunite, že na posvätnej pôde ťažiť nebude a umožnila nám tie miesta každodenne navštevovať, aby sme sa ubezpečili, že sľub dodržiava.“
V skutočnosti bola komunita Tamaquito pri vyjednávaní veľmi úspešná vďaka jednote a neskorumpovanému vedeniu. Najprv si urobila analýzu vplyvov činnosti na komunitu a vyzvala firmu, aby tieto vplyvy uznala. Okrem toho trvala na tom, že počas rokovania bude firma dodržiavať vopred jasné pravidlá a podmienky. Jednou z podmienok bolo, že firma bude rokovať so zástupcami komunity a nie osobitne s každou rodinou. Komunita mala dostať priestor na vlastné interné konzultácie. Navyše, komunita vytvorila zoznam a poradie tém na rokovanie. V čase, keď sa rokovania skončili a keď bola v auguste 2013 podpísaná zmluva, sa komunite Tamaquito podarilo vyjednať nové domy pre všetkých 31 dotknutých rodín, výstavbu školy a poskytnutie niekoľkých štipendií. Dostali však oveľa menej pôdy pre obec a poľnohospodárstvo, než žiadali (300 namiesto 500 hektárov).
Vo svojich firemných správach o spoločenskej zodpovednosti (CSR) vyzdvihuje El Cerrejón práve prípad komunity Tamaquito. V skutočnosti bolo sedem rokov rokovaní o presídlení všetkým možným, len nie hladkými. Realizácia zmluvy narazila na mnohé problémy, sľuby a dohody neboli dodržané. Napríklad, tečúca voda pochybnej kvality je k dispozícii iba dvakrát denne namiesto sľubovanej konštantnej dodávky. To postihuje najmä poľnohospodárske projekty, nehovoriac o kvalite života.
Voda je v tejto vyprahnutej a suchom postihnutej oblasti veľký problém. Pitná voda sa dá kúpiť v plastových nádobách, pričom priemerná spotreba vody je len 0,7 litrov na osobu a deň. Niet divu, že miestni obyvatelia protestujú proti obrovskej spotrebe vody na prevádzku bane. Podľa údajov z plánu environmentálneho manažmentu El Cerrejón baňa spotrebúva denne sedemnásť miliónov litrov vody. Zatiaľ čo firma v rámci svojich záväzkov CSR dodáva vodu v cisternách do komunít v okolí bane, miestni obyvatelia sa sťažujú, že takáto voda nie je pitná a dá sa použiť iba na umývanie. Okrem toho vzhľadom na plány na rozšírenie bane a jej pokračujúce znečistenie banskou činnosťou sa komunity obávajú, že aj využívanie vody z jedinej rieky Rancheria v regióne Guajira bude čoraz ťažšie.
Voda ale nie je jediným existenčným rizikom pre komunity vyplývajúcim z expanzie banskej činnosti. Komunity prichádzajú aj pôdu. Baňa je už v prevádzke tridsať rokov a návrh na rozšírenie ťažobnej koncesie uvažuje s ďalšími tridsiatimi rokmi. Obrovská plocha o rozlohe 69 tisíc hektárov robí z tejto bane jednu z najväčších na svete a najväčšiu povrchovú uhoľnú baňu v Latinskej Amerike. Región obývajú prevažne pôvodné, zmiešané Afro- domorodé alebo afro-kolumbijské komunity, ktoré považujú a využívajú pôdu ako spoločný statok. Na pôdu oficiálne nemajú zákonný nárok, pretože papierovo je vo vlastníctve štátu. Aj keď kolumbijská ústava uznáva právo komunít na udeľovanie predchádzajúceho a informovaného súhlasu pre projekty tohto druhu, v praxi sú toto právo schopné vykonávať len malé a relatívne izolované domorodé komunity.
Záber pôdy pre bane sú príčinou častých konfliktov a porušovania ľudských práv. Po veľkom tlaku komunít a kolumbijských a medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv, prijala El Cerrejón v roku 2005 pravidlá v oblasti ľudských práv, ktoré idú v minimálnej miere nad rámec kolumbijského a medzinárodného práva. Firma tvrdí, že sa zaviazala k zodpovednej ťažbe a vynakladá veľké úsilie, aby to využila na zlepšenie svojho imidžu. Webové stránky El Cerrejón budia dojem, že ide o nadáciu podporujúcu ochranu biodiverzity a prírody, kultúrne podujatia a miestne projekty trvalo udržateľného rozvoja, a nie o firmu s povrchovou ťažbou uhlia.
Príbehy ľudí z komunít, ktoré museli opustiť svoju pôdu kvôli expanzii bane, sa ale od propagandy firmy diametrálne líšia: sú to príbehy o zastrašovaní a nevýhodných obchodoch, ktoré ich prinútili opustiť úrodnú poľnohospodársku pôdu a presídliť sa do okrajových častí miest, kde síce môžu mať lepšie domy, ale nevyužiteľnú pôdu a žiadne živobytie. Presídlené komunity sú odkázané na sponzorstvo firmy, pretože bez pôdy a vody si nevyrobia potraviny. Prostredníctvom tzv. výrobných projektov poskytuje El Cerrejón presídleným komunitám nejakú poľnohospodársku pôdu, ale tá často nestačí na to, aby zabezpečila dostatočnú produkciu a bez primeranej dodávky vody. Aj v prípade komunity Tamaquito, ktorý firma propaguje ako vlajkovú loď vlastnej CSR, výrobné projekty kvôli nedostatku vody nefungujú. Lídri komunity už dali firme ultimátum, aby splnili zmluvné podmienky a dodávali vodu, v opačnom prípade sa žalobou obrátia na súd.
Svojím spôsobom sú presídlenci väzňami v nových domoch, ktoré nevlastnia. Podľa zmlúv, ktoré mali podpísať, sú domy aj celá osada vo vlastníctve firmy El Cerrejón. Podľa firmy to bol spôsob, ako "ochrániť" sociálnu súdržnosť komunity, pretože rodiny teraz nemôžu nové cudzie domy predať a odísť. V skutočnosti sa bezprostredne po presídlení komunity stávajú rukojemníkmi firmy. Rokovania o prevode vlastníckych práv k pôde od firmy El Cerrejón ku komunitu stále pokračujú, keďže komunita nevlastní ani pozemky ani domy.
Napriek tomu, že časť komunít firma za dlhé desaťročia takéhoto vývoja už rozvrátila, mnohí ich členovia volajú na pomoc medzinárodné organizácie, aby im pomohli zviditeľniť jej praktiky a prekaziť predĺženie koncesie pre ťažbu uhlia na ďalších tridsať rokov. Aj keď časť jednotlivcov a komunít dostala aspoň možnosť pracovať v bani, leví podiel na zisku z ťažby uhlia ostáva firme El Cerrejón, zatiaľ čo znečistenie a chudoba ostane v zdevastovanom regióne.
Komunity, ako sú tie v Cerrejón, nie sú samé, čo platia tým najvzácnejším za nízku cenu elektriny v Európe, kde väčšina exportovaného uhlia končí. Napríklad Chorvátsko plánuje v najbližšej budúcnosti postaviť aspoň jednu novú uhoľnú elektráreň a baňa v Cerrejón je jedna z jej potenciálnych výhodných zdrojov uhlia. Nadnárodný problém si vyžaduje nadnárodnú odpoveď. To je dôvod, prečo má zmysel usilovať sa o zastavenie výstavby tejto novej uhoľnej elektrárne na opačnej strane sveta.
Uhlie nie je vôbec lacné palivo: okrem peňazí sú totiž v hre aj klíma, biotopy, pôda, voda, zdravie a ľudského životy. Tak komunity Cerrejónu ako ani zvyšok sveta si ho nemôžu dovoliť v nasledujúcich desaťročiach ďalej spaľovať. Dospel čas na to, aby sme uznali, že ostávajúce sloje uhlia musia ostať pod zemou.
Z podkladov predsedkyne medzinárodnej siete organizácií Priateľov Zeme Jagody Munič spracovala Michaela Farkašovská. Článok bol pripravený v rámci projektu Od nadspotreby k solidarite: posilňovanie pôsobnosti občanov v prospech zodpovednosti Európy za globálnu udržateľnosť, ktorý finančne podporila Európska Únia prostredníctvom programu EuropeAid.