Je ale možné garantovať trvalý hospodársky rast a zároveň environmentálnu udržateľnosť? Inými slovami, je možné zabezpečiť nekonečne rastúcu spotrebu v prostredí s obmedzenými prírodnými zdrojmi, ktoré sú pre spotrebu nevyhnutné? Táto dilema je predmetom čoraz intenzívnejšej a aj vášnivejšej verejnej, odbornej aj politickej diskusie.

Politické programy OSN, EÚ aj jednotlivých štátov vychádzajú z predpokladu, že v budúcnosti by oddelenie (angl. decoupling) environmentálnych tlakov od hrubého domáceho produktu (HDP) mohlo umožniť nekonečný hospodársky rast.

Berúc do úvahy všetko, čo je v stávke pri riešení tejto dilemy, je nutné dôkladne a objektívne posúdiť, či sú fakty, údaje a vedecké základy "hypotézy o oddelení" spoľahlivé alebo nie. Medzinárodná asociácia European Environmenntal Bureau (EEB) vo svojej správe "Decoupling Debunked: Evidence and arguments against green growth as a sole strategy for sustainability" publikovanej v júni 2019 vyhodnotili empirickú aj teoretickú literatúru, aby posúdili platnosť a hodnovernosť tejto hypotézy. Jej záver je dosť jasný a triezvy: nielenže neexistujú empirické dôkazy, ktoré by dokazovali, že dochádza k oddeleniu hospodárskeho rastu od environmentálnych tlakov v rozsahu nevyhnutnom na riešenie environmentálnej krízy, ale - čo je ešte dôležitejšie – zdá sa, že k takémuto oddeleniu v budúcnosti pravdepodobne nikdy nedôjde.

Podľa autorov správy v takejto situácii by tvorba dobrej verejnej politiky mala rešpektovať "princíp predbežnej opatrnosti" EÚ. To znamená, že ak je v stávke príliš veľa a výsledky sú neisté, treba sa rozhodnúť pre opatrnosť. Alebo inak: treba opustiť chybný predpoklad, podľa ktorého dostatočné oddelenie možno dosiahnuť zvýšením účinnosti bez obmedzenia hospodárskej výroby a spotreby. Ešte inak – je načase opustiť politiku „zeleného rastu“.

Správa identifikovala najmenej sedem vážnych dôvodov, prečo byť skeptický voči „hypotéze o oddelení“ a uskutočniteľnosti „zeleného rastu“:

• Rastúca cena energie: Pri ťažbe surovín sa lacnejšie možnosti sa spravidla vyčerpajú ako prvé, pričom ťažba zvyšných zásob potom stáva robí proces náročnejší na zdroje a energiu, čo vedie k rastúcej celkovej degradácii životného prostredia na jednotku vyťaženého zdroja.
• Jevonsov paradox: Rast účinnosti je často čiastočne alebo úplne kompenzovaný prerozdelením ušetrených zdrojov a peňazí buď na tú istú spotrebu (napr. na častejšie používanie úsporného auta) alebo na inú významnú spotrebu (napr. nákup leteniek na vzdialenú dovolenku za peniaze ušetrené z úspory paliva).
• Vyvolané problémy: Technologické riešenia jedného environmentálneho problému môžu vytvoriť nové problémy alebo zhoršiť iné. Napríklad rozvoj elektromobility zvyšuje tlak na ťažbu lítia, medi a kobaltu, výroba biopalív ohrozuje využívanie pôdy na produkciu potravín, výroba energie z jadra prináša bezpečnostné riziká a blokuje obrovské zdroje na likvidáciu jadrového odpadu.
• Služby iba ako nadstavba: Ekonomika s prevahou služieb môže existovať len na vrchole materiálnej ekonomiky, nie namiesto nej. Služby majú významnú stopu, ktorá často dopĺňa - nie nahrádza – tovar a materiálnu spotrebu (napr. reklamný a zábavný priemysel).
• Obmedzený potenciál recyklácie: Miera recyklácie je v súčasnosti nízka a rastie len pomaly, recyklačné procesy si vo všeobecnosti vyžadujú značné množstvo energie a prvotných surovín. Zákon entropie neumožňuje recyklácii zabezpečovať dostatočné zdroje pre rozširujúce sa materiálové hospodárstvo. Niektoré materiály sa recyklovať nedajú vôbec, iné sú príliš zložité, aby sa dali dostatočne recyklovať a počet recyklačných cyklov u zvyšných recyklovateľných materiálov je vždy obmedzený (plasty, papier).
• Limity technológií: Technologický pokrok nie je zameraný primárne na výrobné faktory, ktoré sú dôležité pre environmentálnu udržateľnosť a nevedie k takým inováciám, ktoré by globálne znižovali tlak na životné prostredie; jeho efekt nie je dostatočne zásadný, pretože nedokáže vytlačiť iné nežiaduce technológie (napr. v odvetviach dopravy alebo zbrojenia); a sám osebe nie je dostatočne rýchly na to, aby umožnil žiadúce oddelenie.
• Presun externalít: To, čo sa v niektorých prípadoch pozorovalo a označovalo ako oddelenie, bolo všeobecne len zdanlivé oddelenie vyplývajúce najmä z externalizácie vplyvu na životné prostredie z krajín s vysokou spotrebou do krajín s nízkou spotrebou, čo umožňuje medzinárodný obchod (napr. presun škodlivých, rizikových alebo materiálovo a energeticky náročných prevádzok z tzv. vyspelých krajín do tzv. rozvojových krajín s lacnou pracovnou silou, dostatkom zdrojov a neúčinnou legislatívou na ochranu životného a pracovného prostredia). Účtovanie na základe stopy ukazuje oveľa pesimistickejší obraz a vyvoláva ďalšie pochybnosti o možnosti dôsledného oddelenia v budúcnosti.

Podľa autorov štúdie je dôležité pri hodnotení „dôkazov“ o oddelení (dosiahnutí nezávislosti) hospodárskeho rastu od využívania zdrojov klásť správne otázky a postupovať metodicky správne. Konštruktívna diskusia si vyžaduje začať s jednoznačnými definíciami. Hneď na začiatku je potrebné objasniť niekoľko terminologických a metodických nuáns, ktoré súvisia s tým, aký typ ekonomických a environmentálnych ukazovateľov sa berie do úvahy a ako štatisticky vzájomne súvisia. Napríklad:

• Indikátory: Sústreďujeme sa na zdroje alebo vplyvy? Sú indikátory iba územné (výroba) alebo zahŕňajú celý životný cyklus (spotreba)?
• Mierka: Je oddelenie iba miestne alebo globálne?
• Rozsah: Je oddelenie iba relatívne alebo absolútne?
• Trvácnosť: Je oddelenie iba dočasné alebo trvalé?
• Veľkosť: Dosahuje oddelenie stanovené cieľové hodnoty pre redukciu emisií alebo nie?
• Rovnosť: Je oddelenie spravodlivé alebo nespravodlivé?

Berúc do úvahy predložené vecné a závažné argumenty je podľa autorov správy namieste požadovať, aby dôkazné bremeno spočívalo na zástancoch oddelenia výroby od produkcie. Ak sa proti každému z týchto argumentov nepredložia primerané a presvedčivé dôkazy, koncepcia „oddelenia“ a „zeleného rastu“ ostane len čírou vierou bez legitimity ovplyvňovať tvorbu verejnej politiky.

Na stiahnutie: Decoupling Debunked: Evidence and arguments against green growth as a sole strategy for sustainability. EEB, 2019